Ctirad
Odpradávna obývali Starí Slováci krajinu pod Tatrami. Oni a ich slovanskí príbuzní v iných častiach Európy vyznávali vtedy mnohobožstvo. Čím bol Zeus pre Grékov, tým bol Perún pre Slovanov. Čím bola Venuša pre Rimanov, tým bola Lada – bohyňa krásy, ladnosti a súladu pre Slovanov. Tak ako iné národy tých čias aj Starí Slováci sa klaňali mnohým božstvám, nevediac ešte o Pravde stvorenia. Hoci pohanstvo bolo vtedy u našich predkov pevne zakorenené, predsa sa našli medzi nimi takí, ktorým začalo svitať v duši. Mohlo zato akési nejasné vnútorné tušenie, ale i pútnici – prví kresťania, ktorí začali prichádzať z ďalekých krajín. Títo pustovníci prinášali domácim nové myšlienky, ktoré v ich starom chápaní spôsobovali nepokoj. Väčšina obyvateľstva kresťanov nenávidela, no našli sa aj takí, ktorí ich radi počúvali. Na Liptove žil v tom čase tiež jeden takýto muž, ktorí začal pochybovať o starom živote. Volal sa Vitan. Vitan mal vnuka menom Ctirad. Na okraji osady hneď vedľa posvätného dubového hája, stojí malý domec. Nízke stavisko má strechu z trstiny a v strede široký masívny komín. Dnu pri ohnisku sedia dvaja ľudia – starec a chlapec. Ostatní obyvatelia z domu sú na poli. Je čas žatvy. Vitan je už pristarý na poľné práce, ťažko sa mu chodí a ani s dychom už nestačí. No napriek vysokému veku si zachováva bystrú myseľ. Ctirad zostal pri starom otcovi ako pomoc, ale tiež preto, aby strážil dom a dobytok v maštali. Vitan sedí pri ohnisku a reparuje pokazené hrable. Zuby, čo na nich chýbajú, vsádza naspäť. Opravené hrabliská namáča do kade s vodou. Ctirad sa pozerá starkému na ruky a premýšľa. „Starý otec, prečo tie hrable strkáte do vody?" „Hádaj," žmurkne Vitan na vnuka. „Dávate ich tam preto, aby sa umyli?" háda chlapec. Vitan sa zasmeje a pokrúti hlavou. „Nie preto", odvetí. „Tak prečo?" vyzvedá sa Ctirad. „Drevo vo vode zapuchne. Potom už zuby z dierok nevypadnú." Chlapcovi sa rozjasní tvár. „Starý otec, dajte aj mne niečo opraviť," zaprosí. „A budeš vedieť?" „Hej, budem, budem. Len mi už dajte," nalieha Ctirad. Vitan sa obráti, vezme zozadu jedny staré, vylámané hrable a podá ich vnukovi. „Na, potráp sa, keď chceš." Chlapec sa pustí do práce s chuťou. Vôbec ho netrápi, že nemá také šikovné prsty ako starý otec. Usiluje sa napodobniť ho znovu a znovu. Vitan, povzbudený vnukovou horlivosťou začne reč. „A či vieš Ctiradko, komu vďačíme za úrodu?" „Otcovi a mame," vyhŕkne šarvanček bez rozmýšľania. „To je pravda," prikývne Vitana a dodá: „Ale predsa je tu ešte niekto, komu vďačíme viac." „Vladykovi?" zaháda Ctirad. „Áno, aj jemu. No predsa je tu ešte niekto oveľa dôležitejší a vznešenejší ako náš múdry vladyka," nabáda Vitan. Ctirad pokrčí plecami: „Uff! odfúkne si. Toto je preňho priveľká záhada. Vitan, vidiac chlapcove rozpaky, pokračuje. „Ctirad môj, za bohatú úrodu vďačíme Živene. Je to bohyňa života. Jej sila prúdi rastlinami, stromami i živými tvormi. Je to Matka Zeme. To ona nás živí." Ctirad roztvorí oči. Vitanové slová sú pre neho nové. „Starký, Živena sa teda stará o našu úrodu?" „Presne tak, vnuk môj." „A náš dobytok? Kto ho ochraňuje, starý otec?" „Veles, chlapče. Ten ho ochraňuje. Veles je bohom rožného statku a stád." Chlapca záležitosť zaujme natoľko, že prestane pracovať. O takýchto veciach mu ešte nikto nerozprával. Niečo síce sem-tam začul, ba videl i žreca pri obradoch, ako tancuje, spieva a robí čudné veci, ale väčšine z toho nerozumel. „Porozprávajte mi viac, starý otec," poprosí Ctirad. Vitan, povzbudený vnukovým záujmom, pokračuje. „Najvyšším naším bohom je Perún. Je to vládca hromu a blesku. Všetci bohovia sú mu podriadení. Treba ho ctiť, na to nezabúdaj!" 
„Budem si ho ctiť," prisľúbi chlapec. ,,A okrem Perúna sú ešte nejakí bohovia?" „Ach, tých je veľa." zavzdychá Vitan. „Každý z nich sa o niečo stará. Napríklad Belrog vládne dňu a svetlu. Vyvádza zblúdilcov z lesa a tmy. Stribog sa zas stará o počasie. Vládne vetrom a búrkam. Na svojich cestách prevanie celý svet. Všetko vidí a všetko vie. Preto ho ľudia prosia o veštby, keď sa chcú dozvedieť budúcnosť. Stribogova manželka je Meluzína. Je to biela pani s rozpustenými vlasmi. Keď fúka silný vietor, Meluzína mu pomáha. Keď je najhoršie, treba nasypať múky na okno, aby sa utíšila. A keď kvíli v komíne, vtedy si ju udobríš jablkami a orechmi, ktoré hodíš do ohňa. Meluzína sa nasýti a začne spievať. Ej veru, kto počul spievať, navždy po nej túži." Ctirad sedí s otvorenými ústami. Starkého rozprávanie ho uchvátilo. Oprava hrablí musí počkať. Toto je prednejšie. ,,Starý otec, ktorý boh je najdôležitejší?" ,,Hm, hm...,"Vitan sa zamyslí. ,,Všetci sú dôležití, no povedal by som, že..." ,,Tak ktorý, ktorý? Povedzte už, starký," súri netrpezlivý Ctirad. ,,Najskorej to bude Radegast, zvaný aj Rod. Vďaka nemu sme sa zrodili vnúčik. Ty, ja, otec, mama, tvoji súrodenci, príbuzní, rodáci...Všetci," povie Vitan rozcítene. „Meno tohto boha môžeš vidieť aj v našich slovách: rodina, národ, úroda, príroda, pôrod, zrod..." „Teraz ja," zvolá Ctirad a doplní, „... súrodenec, rodák, rodisko..." „Tak, tak," prikyvuje Vitan spokojne. „Ešte, starký, ešte rozprávajte," dobiedza zvedavé chlapčisko. Vitan pokračuje. ,,Slovanský boh pravdy a spravodlivosti je Prove, ďalší z našich bohov je Porenut. Má štyri tváre a piatu na prsiach. Bohyňa Chors vládne Mesiacu a Svarog je bohom Slnka. Morena je vládkyňa zimy a smrti. Černobog je bohom noci temnoty a zla. Je to Belbogov brat. ,,A čo víly a rusalky, starý otec? Spomínala mi ich mama." ,,Víly sú krásne, večne mladé ženy. Majú biele a ľahučké telo a husté vlasy až po kolená. Práve vo vlasoch spočíva ich sila, preto sa nazývajú zlatovláskami. Rusalky sú bohyne vôd, riek a potokov. Keď majú rusalky mokré vlasy, môžu zatopiť celú krajinu, ale ak im uschnú, môžu stratiť svoju moc. Za jasných letných nocí vychádzajú rusalky na povrch vody. Kúpu sa, tancujú, smejú sa a vijú vence z lúčnych kvetov. Hudbu, tanec a spev milujú nadovšetko." „Jaj, starý otec, viete tak krásne rozprávať," uveličuje sa Ctirad. „Len neprestávajte a povedzte mi ešte niečo." Deň síce pokročil, no ženci budú von až do tmy. Na rozhovor času dosť. Vitan pokračuje ďalej, odovzdajúc chlapcovi múdrosti slovanských predkov. „Ctirad, povedz mi, ktorá časť v roku sa ti najväčšmi páči?" „Jar, starký. Jar je najkrajšia." „A vieš, kto sa stará o krásu jari?" spýta sa Vitan. „Neviem, starý otec. Vy povedzte." „Jar má na starosti Vesna. Ona zaháňa zimu a prináša teplo. S ňou prichádza do lesov a záhrad zeleň a kvety. Vesna je mladá a krásna a páči sa jej kukučka. Jar je začiatok, zima znamená koniec. Veru, všetko má svoj čas. Aj človek." „Kto sa stará o človeka, starký? Kto rozhodne, čo budeme robiť a ako budeme žiť?" „Ľudský osud tkajú sudičky. Ale plátno, ktoré z toho vznikne, závisí od tvojho chcenia. Ak je dobré, bude plátno pekné a silné. Kto sa však obráti ku zlu, tomu utkajú sudičky temný osud. Taký bude skôr či neskôr trpieť a znášať príkorie." „Starký, a čo Mora?" „Na tú pozor, chlapče. Mora berie na seba rôzne podoby a sužuje ľudí. Dusí ich v spánku a posiela im zlé sny. Aj Poludnica je nebezpečná. Koho sa dotkne, ten zomrie. Trestá ľudí, ktorí pracujú cez poludnie. Trápi ich úpalom a inými ťažkosťami. Nepozorným matkám kradne na obed deti." „A vlkolaci, upíry? Počul som, keď sa dievčatá o nich rozprávali..." „Tých nechaj tak," zahriakne Vitan Ctirada. „O zlom je lepšie nehovoriť." Starec a vnuk sa na chvíľu odmlčia. Ten prvý, aby si oddýchol, ten druhý, aby si usporiadal vypočuté v mysli. Potom Vitan vstane. Naberie zo súdka vody, Ctirad si trošku odsrkne. Ostatok nechá starému otcovi. Keď Vitan vráti sa na sedisko, Ctirad podvihne oči a povie: „Starký, tých bohov je akosi priveľa. Nemôžeme sa všetkým klaňať. Veď sa to nedá. Ľahko sa môže na niektorého zabudnúť." „Neboj sa, chlapče, to má na starosti žrec. On vykonáva všetky obrady a na nič nezabudne." upokojuje Vitan. No s chlapcovými slovami prikradnú sa k nemu pochybnosti, preto dodá: „V našom posvätnom háji som nedávno stretol cudzinca, ktorý mi povedal niečo zvláštne." „Čo vám povedal ten človek, starký?" Vitan odbočí od otázky a spomenie len tak pre seba: „Toho muža mnohí nenávidia. Najmä náš žrec. Najradšej by ho zo sveta zniesol." „Prečo?" „Kvôli krížu, ktorý nosí na prsiach. Ale aj kvôli tomu, čo hovorí." „Kto to je?" „Neviem, ale ľudia vravia, že je kresťan." „Čo je to kresťan, starký?" Vitan bezradne pokrčí plecami a zadumane dodá: „Ja na tom mužovi nič zlé nevidím. On hovorí, že sa nemáme klaňať služobníkom, ale Pánovi." Chlapec sa usiluje pochopiť. ,,Máme sa klaňať vladykovi?" ,,Nie tak, vnúčik. Iného Pána má kresťan na mysli. Vraví, že nad našimi bohmi je jeden – Najvyšší. On je Stvoriteľ všetkého." „Ako sa volá ten Najvyšší?" „Práve to je čudné. Najvyšší vraj nemá meno. Je to jednoducho Stvoriteľ – BOH. Len jemu sa máme klaňať." „A čo naši bohovia?" „Tých si máme ctiť i naďalej, no naše modlitby majú patriť len Najvyššiemu. Tak vraví kresťan." odpovie Vitan vnukovi. Ctirad sa zamyslí. Zdá sa mu, že tento tajomný človek vie viac ako starý otec. Zatúži po stretnutí s ním. Chce sa rozprávať s tým kresťanom. Chlapec vyskočí na rovné nohy a rozbehne sa do posvätného hája. Kresťan tam určite bude. Musí tam byť. Starý Vitan už vieru otcov neopustí, ale mladý Ctirad túži po novom. Jeho duch je hladný po poznaní. Vitan mu nebráni. Nech si ide za tým kresťanom, keď chce. Snáď to bude na niečo dobré. Milan Igor Chovan - „Sokolčianska mladucha“ - povesti a báje z horného a stredného Liptova Súvisiace články: Súčasná duchovná úloha Slovanov a Slovákov | |