Neopúšťajme sa
Výňatok z prednášky Ľ. Štúra - 1846Spisy Ľudovíta Štúra celkom iste pohli duchom Slovenska tak, že mu dopomohli k samostatnosti medzi národmi. Tieto spisy však neplatili len v minulosti, ale sú aktuálne aj v súčasnosti, pretože ako vidieť, mnohé strasti, ktoré nás postretávali v minulosti, sú aj dnes súčasťou nášho rozvoja. Nieto väčšej a svätejšej pravdy pre život jednotlivých ľudí i národov celých nad tú: Kto sa sám neopúšťa, nebýva opustený. Keď sa na daktorý národ pravda táto vztiahnuť môže, môže sa ona vztiahnuť na nás; keď dakedy bola pravda táto na čase, je ona na čase teraz pre národ náš! Ktože sa opúšťa a kto sa neopúšťa? Opúšťa sa, kto o seba nedbá, kto na sebe nepracuje, kto sa slepému osudu zverí, kto pri každej nemilej, nešťastnej príhode hneď ruky zalamuje a radiť si nevie, kto sa na iných spolieha, iným sa poddáva a podvrhuje; neopúšťa sa, kto sa o seba stará, o svoje šťastie sa domáha, pri nemilých príhodách, v nešťastí, nebezpečenstve hlavu neovesuje, ale všetku silu, aby to zlé, čo sa naňho valí, odstránil, premohol, prevládal, pozbiera a spotrebuje, kto sám na sebe stavia, na druhých sa mnoho nespolieha, ale sám vždy koná a pracuje. Tento sa neopúšťa a veru ani nebýva opustený. Vlasť naša má viacej národov; jeden z hlavných národov sme my, na zemi tejto od nepamäti sveta prebývajúci a široko po nej rozložení. Od základu a sporiadania terajšej vlasti našej prežívame, lež môžeme smelo vyznať, prežili sme všetky tieto časy pre vlasť našu čestne, vydobudli sme si mnohé o ňu zásluhy a hodnými sme sa stali tých dobrodení, ktoré vlasť naša nám dávala, dáva a ako pevne veríme, i naďalej dávať bude. Nie je to vec ľahkovážna, je to vec „chceš“, do histórie vlasti tejto: Či nezapísali sme na každom jej liste naše skutky, naše činy a s nimi tam naše mená? Len rozostri a rozlož tieto listy a uvidíš tam všade znaky života nášho, našu usilovnosť, našu pilnosť, našu pracovitosť, uvidíš tam všade mená našich mužov, uvidíš tam všade pomníky života nášho. Či nehovoril duch kresťanský k národom, čo sa na zem túto preniesli a tuná usadili, ústami slovenskými? Či nebol to muž z nášho rodu, čo prijal do cirkvi Kristovej prvého kráľa krajiny tejto? Čí duch skrotil túlavých a sem i tam rabujúcich surovcov? Čí duch ich priviedol na pevné sedaliská a čia ruka naučila surových týchto bojovníkov miesto lúpeže žiť z orby v pokoji? Čia ruka viedla pluh po zemi tejto zarastlej a pripravila rodinám bytoviská a národom krajiny tejto postať pevnejšiu? Všetko toto sú stĺpy života slovenského v krajine nad kráľovským Dunajom, stĺpy, na ktorých ako na pyramídach hieroglyfmi, tak na nich písmom živým zaznačený je život a vybitý duch náš. Áno, na vnuknutie tohto ducha robili a vykonali sme to, čo sme robiť a vykonať povinnosť mali, na vnuknutie jeho stáli sme čestne v rade synov vlasti, duchu teda tomuto patrí uznanie a patrí uznanie národu tomu podľa jeho ducha, ktorým oduševnený vykonal veci tieto. Máme teda právo žiadať, aby sa nám to, čo je nášho ducha, zachovalo, aby sa nám to nevytrhovalo, a tento duch žije v mravoch, v zvykoch, obyčajoch našich zdedených, žije v reči, národnosti našej starootcovskej. Mládenci naši slovenskí, veľká je práca naša, hlboko, ďaleko za inými stojí národ náš, veľká je práca naša a duch k nej treba silný; vo všetkých kútoch a na všetkých stranách je mnoho čo robiť, vo všetkých kútoch a stranách má každý mnoho naprávať, zmužte sa teda, mládenci slovenskí! Aby ste ale zápal opravdivý za vec dobrú si nadobudli, treba vám v mladosti privyknúť k práci železnej, treba vám v mladosti poznať život ľudstva a národov, treba vám sa učiť vzývať a ctiť vznešené poklady ľudstva, život duchovný národov, treba vám v mladosti zahorieť za všetko šľachetné a od každého výstupku, od každého nemravného kroku ako od pary pekelnej sa vystríhať, treba vám už v mladosti k obetiam, k sebazapreniu privykať. Takto potom ubezpečení budete proti útokom svetárstva a nebudete padať v živote do kaluže podlosti a ničomnosti. Nič veľkého, nič pekného, nič šľachetného sa nevyviedlo bez obete, len slabúch sa k obetiam naučiť nemôže, ale duša vznešená horí po nich, lebo práve v obetiach svoju silu, svoje panstvo duch ukazuje. Mládenci naši slovenskí, nie je človek len z hliny, ale vdýchol doňho Boh i ducha svojho, nedajte že sa podjarmiť telesnému životu, ale rozduchujte v sebe tú iskru vyššiu a verte, že človeka a národa vznešenosť len v živote vyššom, v živote duchovnom záleží. Čo by žil človek i roky Matuzalemove a nedal sa v živote viesť duchom, žil len život obecný, život nízky na zemi! Neopúšťajme sa, krajania slovenskí! Toto musí byť teraz heslo sväté nášho života. Aby sme sa ale neopúšťali, musíme mať pevnú, nezlomnú dôveru k samým sebe, pevnú dôveru k našim silám, k nášmu životu. Vtlačme si to jeden každý najhlbšie do srdca, vtlačme si jeden každý do duše tú pravdu svätú, že nikto nám k šľachetnejšiemu, k vyššiemu životu nedopomôže, jestli si nedopomôžeme my sami, že nikto nás od úpadku neochráni, jestli sa neochránime my sami. Balvan bez sily, čo by sa ako na nohy staval, skvacne len zase naspäť a prehodí sa, a za roveň tomuto i každý človek jednotlivý, každý národ. Ľudovít Štúr Súvisiace články: | |