Putovanie za rannou zorou - 4.časť
Dlho som zostal stáť na mieste, kým vo mne nedoznelo všetko, čo mi bolo ukázané. Potom som padol na kolená a vrúcne ďakoval Stvoriteľovi za túto milosť. Teraz už viem, kde som, odkiaľ prichádzam a kam sa musím vrátiť. Vydal som sa teda na cestu a po istom čase som sa ocitol v meste ľudských duchov. S obdivom som hľadel na široké slnečné ulice lemované nádhernými stromami a kvetmi, ako aj na architektonicky krásne domy ušľachtilých tvarov. Ľudia tu boli veľmi priateľskí, srdeční a ochotní. Každý prejavoval takú veľkú radosť z môjho príchodu, že ma to dojímalo k slzám. Uvedomil som si, že vzhľadom na stav ľudstva na Zemi tu asi príchod takého, ako som ja, nebýva samozrejmosťou. Títo dobrí ľudia prežívali veľkú radosť s každým, kto sa dostal až do týchto svetlých úrovní jemnohmotnosti. Ako som pri svojom videní vnímal, väčšina ľudí po opustení pozemského tela zostáva v niektorom z myšlienkových svetov alebo v lepšom prípade na jednej z nižších úrovní jemnohmotnosti, keďže ich zrelosť im nedovoľuje vystúpiť vyššie. V prípade, že nie sú vyslovene zlí, dostanú sa do sveta, v ktorom sa žije ľahšie než na Zemi a v ktorom sú celkom spokojní. Preto im k ďalšiemu vzostupu chýba túžba po niečom ešte lepšom, umožňujúca im prekonávať vlastné nedostatky. Aj tu som od tých dobrých ľudí dostal nádherný domček a hneď som sa cítil, akoby som tu žil celé roky. Ale vedomie, že môj skutočný domov leží inde, i nekonečná túžba po ňom a po Svetle mi ani teraz nedovoľovali zostať. Keď som sa o tom rozprával s ostatnými, súhlasne prikyvovali. Vedeli, že domov ľudských duchov leží v nádherných modrých výšinách a cieľom i túžbou všetkých bolo dospieť až tam. Nebol som tu teda jediný s týmto poznaním. Mnohí mali podobné videnie ako ja a zasvätili doň i ostatných. Keď som sa zaujímal o ich vieru, s radosťou som zistil, že tu sú jedine chrámy postavené na slávu Stvoriteľa a vládne tu jediná túžba, a to správne poznávať Jeho vôľu a uplatňovať ju v každodennom živote, pretože iba to je pravý život. V tomto svetlom svete to ani inak nemohlo byť! Veľmi som túžil, aby toto poznanie smeli prežiť i ľudia nižších svetov, čo vopred určovalo smerovanie mojej služby. Spolu s ďalšími duchmi sme navštevovali nižšie sféry a snažili sa prebudiť či aspoň usmerniť ľudí s nižším poznaním, ako bolo naše. Často som si s radostnou vďakou spomenul na Múdreho muža, ktorý takto kedysi viedol mňa. Občas sme sa sami mohli učiť od návštevníkov z vyšších sfér, ktorí prichádzali pomáhať zas nám. Boli to krásne chvíle. Vo svojej službe som cítil, že som konečne skutočne živý. Akoby to, čo som prežíval predtým, bolo len akýmsi snom môjho dosiaľ nie celkom prebudeného ducha. Ako som tak všetko prežíval, učiac sa súčasne od duchov z vyšších svetov, stále viac a viac som zisťoval, ako málo toho vlastne viem a že hranice ľudského vývoja sú zrejme v rámci jeho možností pôsobenia neobmedzené. V každom okamihu som sa zo všetkých síl snažil plniť zverené úlohy čoraz lepšie a lepšie, ku cti Najvyššiemu, čím som sa i ja sám stával čoraz lepším. Práve túžba po Svetle a pravá snaha neustále sa zušľachťovať a vykonávať svoju prácu stále svedomitejšie a dokonalejšie nedovolí človeku uspokojiť sa s tým, kde sa momentálne nachádza a aký momentálne je, hoci sa mu v tej chvíli zdá, že lepší už hádam ani nemôže byť. Vďaka radosti z každého okamihu života, napĺňajúcej moje srdce, som konečne zistil, čo znamená skutočná vďaka Stvoriteľovi. To nie je poďakovanie za niečo konkrétne, za náhle obdarovanie mimoriadnou udalosťou či darom. Táto vďaka spočíva v nepretržitom radostnom prežívaní vedomia, že smieme byť a že nám bolo dovolené pomáhať. Je to vďaka za každučkú sekundu, ktorú prežívame v službe Jemu v Jeho nádhernom Stvorení. Až keď dokážete ďakovať celým svojím bytím, svojím citom a svojimi skutkami, nie slovami či myšlienkami, až vtedy spoznáte, čo je pravá vďaka. A takýto život predchnutý službou a vďakou je tou jedinou pravou a najčistejšou modlitbou. S týmto poznaním som počas nádhernej služby vo svetlom svete urobil veľký krok dopredu. Cítil som, že čoskoro dosiahnem brány svojho pravého domova. Až nadíde pravý čas a odložím i posledný prášok, ktorý ma ešte zdržuje, vkročím konečne do svojho domova vo výšinách, do svojho nového bytia. Tam ma bude čakať oveľa väčšia voľnosť ducha, ktorý nebude spútaný ani tou najjemnejšou hmotou, najjemnejším kalom zatemňujúcim vďaku a radosť zo služby Najvyššiemu, Pánovi všetkých svetov... Meč Svetla
Celým Neskorším Stvorením znelo jasavé volanie duchov prebudených z temnôt ľudských slabostí a ja so svojou zrelosťou som sa k tomuto volaniu mohol konečne pripojiť. Zasiahlo všetkých, čo si uchovali ešte aspoň štipku čistoty a túžby po niečom vyššom. Nachádzal som sa spolu s mnohými ďalšími v prekrásnom Božom chráme, jednom z najvyšších v Neskoršom Stvorení. Vtom sa ozvalo iné volanie, prihovárajúce sa k duchom svetlých úrovní jemnohmotnosti. Bolo to vyzývajúce a požadujúce volanie, ktoré, ako som neskôr zistil, smeli počuť iba niektorí. A my, ktorí sme toto volanie zachytili, s planúcim duchom vydali sme sa na cestu. Najprv von z chrámu a potom stále vyššie a vyššie, až na najvyšší bod jemnohmotnosti. Zástup, ktorý sa tam zhromaždil, bol neveľký, ale žiarivý. Tu sa nám v oslňujúcej žiare zjavil okrídlený Boží posol. Mocným hlasom k nám prehovoril o nastávajúcej dobe, o zmene v hmotných úrovniach, ako aj o sľube, ktorý sme my, tu prítomní, dali kedysi svojmu Pánovi. O sľube večnej služby Vôli Božej. Prichádzali ďalšie vznešené bytosti z vysokých svetov a každý z prítomných bol teraz pripravený splniť svoju úlohu. Spolu s niekoľkými som bol anjelskými bytosťami vyzdvihnutý až k bráne akéhosi hradu. Vzápätí som si uvedomil, že tento hrad poznám. Videl som ho totiž v obrazoch, ktorými mi bolo ukázané celé Stvorenie. Valhalla, sídlo vládcov všetkých prírodných bytostí! Pred bránou stáli dve bytosti v ligotajúcej sa zbroji. Jedna s opásaným mečom a druhá s kopijou v rukách. Obidve niesli pred sebou nádherne zdobené štíty. Brána sa otvorila a k nám doľahla mocná výzva, aby sme vstúpili, ak máme odvahu prijať s plnou zodpovednosťou silu bytostných ako pomoc v našej službe Pánovi. Bez zaváhania sme vstúpili všetci na nádherné belostné nádvorie hradu. Všimol som si, že steny hradu i hradby, vyzerajúce navonok z kameňa, boli zároveň akoby živé, pulzujúce energiou a silou živlov. Našu pozornosť upútala veľká majestátna postava, ktorá sa pred nami objavila. Bolo z nej cítiť prísnosť, ba priam akúsi drsnosť a zároveň veľkú čistotu, múdrosť a láskavosť. Napriek ľudskému výzoru svojimi pohybmi a silou, ktorá z nich sršala, pripomínala najskôr leva. Vládca k nám vystrel ruky a my sme cítili, ako našim duchom bola zapožičaná časť bytostného druhu, napĺňajúca každého nesmiernou odvahou, silou a odhodlaním. Sila, ktorú budeme potrebovať pri plnení svojej úlohy a ktorá nám znovu bude odňatá, ak sa raz budeme tadiaľ vracať do nášho duchovného domova. Aj naše rúcha odrazu zmizli a namiesto nich boli sme odetí v žiarivom rytierskom brnení. Napriek pevnosti a sile, ktorá z neho priam sálala, bolo neobyčajne ľahké a vôbec nám neprekážalo pri pohybe. „Teraz choďte a splňte!“ zadunel hlas bytostného vládcu. Obrátili sme sa na odchod a vydali sa tam, kam nás volala služba. Putovali sme jemnohmotnými úrovňami za naším cieľom. Naplnení bytostnou silou sme zistili, že sa v hmotných úrovniach môžeme pohybovať takmer voľne, kde len chceme a oveľa ľahšie ako predtým. No napriek nebývalej voľnosti pohybu naše duše prahli iba po jedinom smere. Túžba po službe dávala nám krídla a čoskoro sme prišli na miesto, kde prebývalo Svetlo. Bol to veľký tábor plný žiariacich duchov, odetých v rovnakej zbroji ako my a odhodlaných tak ako my slúžiť celým svojím bytím Svetlu. 
A tu, uprostred tábora, bol On! Parsifal, náš Pán! S neopísateľnou úctou predstúpili sme pred Neho, pokľakli sme a prisahali Mu vernosť. Len čo dozneli slová našej prísahy, vložil nám na čelá znamenie kríža a my sme pocítili obrovskú ochranu a silu, ktorej sa nám týmto požehnaním dostalo. Nato sme sa museli vzdialiť, lebo ľudský duch neznesie dlhší čas žiarenie z Jeho blízkosti. Mocné pulzovanie vyžarovania Jeho bezbytostného vnútra je pre ľudského ducha príliš silné a tu v jemnohmotnosti bolo oveľa citeľnejšie ako to, ktoré prežívali ľudia, keď Mu smeli slúžiť počas Jeho pobytu v hrubohmotnom tele na Zemi. Teraz sme patrili k Jeho rytierom Svetla, ktorí pod Jeho vedením v súde navždy očistia Efezus od temnôt! Istý čas sme čakali ešte na posledných rytierov prichádzajúcich do služby a potom sme jedného dňa ako žiariaca a neporaziteľná stena Svetla vyrazili v ústrety temnotám. Veľká bola moc nášho Pána a všade, kam sme prišli, hnali sme pred sebou temno, ktoré nemohlo zniesť Jeho žiaru, obklopujúcu všetkých bojovníkov. Takto sme dorazili až k hrubohmotnej Zemi, ktorú sme obkolesili stenou žiariacich štítov a blýskajúcich sa mečov. Temno zovreté zo všetkých strán a stlačené až na hranicu únosnosti vrelo a syčalo nenávisťou, no proti Svetlu nezmohlo nič. Obracalo sa teda v smrteľnej agónii k pozemskému ľudstvu, odhodlané strhnúť so sebou do záhuby čo najviac ľudí. Tu, na mieste významnom pre celý Efezus, odohrá sa rozhodujúci boj. Nie pre Svetlo samo, o víťazstve ktorého niet pochýb, lež pre každého ľudského ducha, aby rozhodlo o jeho ďalšom bytí či nebytí. Záleží len na ňom, či odolá temnu a prihlási sa k Svetlu, alebo sa nechá strhnúť do priepasti večného zatratenia, odkiaľ jeho „ja“ už nikdy nevyjde... Majte sa, ľudia, preto na pozore, aby ste zvolili správne a odpútali sa od všetkého, čo vás ťaží, pretože keď na pokyn Pána pozdvihneme meče a v konečnom zúčtovaní zvrhneme temno do hlbín rozkladu, bude ním strhnutý každý, kto sa nestal dostatočne čistým. Nepremrhajte teda posledné ostávajúce hodiny vašej poslednej príležitosti! Sme tu, aby sme ako očistná búrka zmietli všetko, čo stojí Svetlu v ceste! Sme tu a čakáme na pokyn Všesvätého Boha Otca! Zatiaľ! P.Š. (redakčne upravené) Súvisiace články: Putovanie za rannou zorou - 1.časť Putovanie za rannou zorou - 2.časť Putovanie za rannou zorou - 3.časť | |