Putovanie za rannou zorou - 1.časť


Putovanie za rannou zorou

Obzeral som sa dookola a videl som ... tmu. Akokoľvek som sa snažil ňou preniknúť, jediné, čo som videl, bola tma...

Je vôbec slovo vidieť namieste? Čo ak som oslepol? Keby tu aspoň niekto bol! Niekto, koho by som sa mohol spýtať... Niekto, s kým by som sa mohol chvíľu porozprávať... Moje vnútro zaplavil hlboký smútok a túžba po niekom blízkom... alebo jednoducho len po niekom, jedno po kom. Ako dlho som tu? Pripadalo mi to ako celá večnosť, no skutočnú predstavu som nemal. Mohlo to byť niekoľko minút i celé roky. Na tomto mieste akoby čas plynul ináč než tam, kde som bol predtým. Bolo to miesto, ktoré bolo neporovnateľne krajšie ako toto. Kde som ešte videl... Kde som nebol sám...

Vykročil som ďalej. Vykročil! Ako honosne znie toto slovo v porovnaní s mojím plahočením touto pustatinou bez svetla! Odvtedy, čo som tu, cítim sa stále zoslabnutý, sotva sa vlečiem. Pomaly a namáhavo sa musím sústrediť i na to, aby som kládol jednu nohu pred druhú. Inak by som sa nezmohol na jediný krok. Pod bosými nohami mi škrípal hrubý piesok, ktorého ostré zrnká mi rozodierali chodidlá až do krvi. Z času na čas som šliapol i na väčší, ale rovnako ostrý kameň a potom celé minúty od bolesti sedel na zemi, držiac si zranenú nohu. A keď nejakou šťastnou náhodou nešliapnem dlhší čas na takýto kameň, tak celkom určite vrazím do nejakého skaliska alebo sa mi aspoň zamotajú unavené a boľavé nohy a spadnem na zem. Telo mám už plné modrín a krvavých odrenín.

Často, až príliš často mám chuť vzdať to a zostať len tak ležať, kým... Kým čo vlastne?

Premýšľal som o tom, čo by ma asi tak čakalo. Smrť? Snáď, ale tejto zvláštnej krajine sa azda aj sama smrť vyhýba. Veď za celý ten čas, čo som tu, nevzal som do úst ani jediné sústo, aby zmiernilo môj mučivý hlad, ktorý som bez prestania cítil, jedinú kvapku vody, aby zvlažila moje pery popraskané od smädu. Normálne by som už mal byť mŕtvy... ale tu napriek tomu žijem ďalej. Túžba ľahnúť si, zabudnúť na všetko a spať, SPAŤ... Táto túžba bola nevýslovná, ale napriek tomu bolo vo mne čosi, čo ma napriek ostro pociťovanej bolesti primälo opäť vstať a plahočiť sa ďalej. Čosi, čo ma takmer až prehováralo a čo ma varovalo pred príliš dlhým zotrvávaním na jednom mieste. Nech som bol akokoľvek unavený, nedoprialo mi to pokoja a hnalo ma to stále dopredu. „Vstaň už, vstaň!“ akoby hovorilo. Neviem, čo to bolo. Asi by som mal byť za to vďačný, ale boli chvíle, keď som to nenávidel. Boli chvíle, keď ma každý pohyb bolel väčšmi ako inokedy, chvíle, keď som plakal od zúfalstva...

Také chvíle som neprežíval po celý čas. Spočiatku som sa tu len otupene ponevieral, naplnený smútkom, ale neschopný cítiť niečo hlbšie. Keď sa potom jedného dňa objavili slzy a vnútorná bolesť ma takmer zlomila, bolo to pre mňa prekvapením. Bolestným prekvapením. Akoby som nemal dosť fyzickej bolesti – teraz sa k tomu pridala ešte aj duševná... V takých chvíľach prichádzalo to čosi v mojom vnútri a bezohľadne ma hnalo ďalej, bolesť – nebolesť. Čím to je, že to má nado mnou takú moc? Možno tým, že keď sa to ozve, podarí sa mu vydesiť ma nejako pred možnosťou sladkého spánku. Ako keby spánok niekedy niekomu ublížil. Veď telo si potrebuje oddýchnuť! Tak prečo ten strach? Premýšľal som nad tým, ale musel som priznať, že neviem... Každopádne to čosi vo mne bolo silnejšie ako ja, takže miesto spánku som sa neustále vliekol vpred. Vpred, vpred, stále len vpred ... nič iné tu neexistovalo.

Pravou nohou mi prešla prenikavá bolesť. Zase som stúpil na ostrý kameň, neviditeľný v tme. Spadol som, pričom som sa znovu bolestivo udrel do hlavy o vyčnievajúcu skalu. Zatínajúc zuby od bolesti, čakal som, kým jej prvý nápor prejde a budem môcť pokračovať ďalej. Tak je to tu stále. Nech sa zraním akokoľvek, hlavná je bolesť. Telo sa so zranením po kratšej či dlhšej chvíli vyrovná samo. Možno tu smrť naozaj nemá žiadne práva, napadla ma opäť tá istá myšlienka. Potom sa mi v mysli vynorila otázka, ktorá ma trápila, odkedy som sem prišiel.

S bolestným stonaním som vstal a zašepkal: „Kde som to? A čo tu vlastne robím?“ Vybavil som si spomienky na niekdajších priateľov, ktoré boli stále nejasnejšie, a z očí mi vyhŕkli slzy. Zaklonil som hlavu a zúfalo som z celej sily zakričal k neviditeľnému nebu: „KDE SOM TO?!“ Bolo samozrejme počuť len akýsi chripľavý hlas, zanikajúci vo vetre, svištiacom medzi neviditeľnými skaliskami. Prekvapene som načúval a potom som pochopil, že ten hlas bol môj! V zúfalstve som klesol na kolená a ako zmyslov zbavený som stále dookola opakoval: „Kde som to?! Kde som to?! Kde som to?!“

Potom sa ozvalo to čosi a postavilo ma opäť na nohy. Tentokrát som bol tomu takmer vďačný. Také zúfalstvo, aké sa ma pred chvíľou zmocnilo, som doteraz nezažil. Opäť som sa začal pretĺkať ďalej. Stále ďalej a ďalej, najskôr jedna noha, potom druhá, a znovu, ľavá, pravá, raz, dva... Otázka kde som? mi však stále znela v hlave. Neodbytne, vynucujúc si pozornosť. Padal som častejšie ako obvykle, keďže som sa nedokázal poriadne sústrediť na chôdzu. Bolesť z odrenín, mučivý smäd, hlad a nekonečná únava, to boli moji verní spolupútnici týmito temnými pláňami. No napriek tomu som teraz spozoroval vo svojom vnútri niečo nové. Pomaly sa mi totiž začali vracať spomienky na posledné chvíle v prostredí, ktoré som kedysi nazýval svojím domovom. Škoda, že som tieto posledné chvíle strávil pripútaný na lôžko pre neľútostnú chorobu. A pretože som mnoho času prespal, moje spomienky sú len útržkovité.

Spomínam si na mojich blízkych, stojacich okolo mňa so smutnými výrazmi tváre. Spomínam si na moju ženu, ktorá sedela pri mne a plakala, keď som sa o nejaký čas opäť prebudil. Chcel som jej povedať niečo utešujúce, bol som však príliš zoslabnutý... Potom som znovu zaspal. Striedanie krátkeho spánku a azda ešte kratšieho bdenia sa niekoľkokrát zopakovalo, až som sa zrazu už neprebudil doma v posteli, ale tu, v tejto prekliatej pustatine bez svetla... V prvej chvíli som si myslel, že je noc. A hoci som bol veľmi unavený, predsa mi len bolo lepšie. Zavolal som na svoju ženu, aby som jej to povedal, no môj hlas hlucho zanikol v okolitom priestore. Vtedy som si takisto uvedomil, že neležím v posteli, ale na kamenistej zemi, a že teda nie som doma. Nechápal som, kde som sa tu vzal, kde to vlastne som a prečo som tu...

To bol začiatok mojej nekonečnej púte touto krajinou večnej noci. Jediné, čo sa odvtedy zlepšilo, bolo, že som začal aspoň trošku vnímať zvuky. Kvílenie vetra sa mi sprvoti zdalo ako tá najkrajšia hudba, ale po čase som z neho začínal šalieť. Našťastie to postupne prerástlo do bezbrehej otupenosti voči tomuto zvuku.

Z týchto spomienok mi začínala vysvitať neuveriteľná, ale, ako sa zdá, pravdivá skutočnosť. Ja som svoju chorobu pravdepodobne neprežil... Zomrel som! A—hoci je tomu ťažké uveriť—i napriek svojej viere len v to, čoho sa môžem dotknúť—žijem ďalej! Napodiv ma to už nijako zvlášť neprekvapilo. V každom prípade, ak je toto záhrobný svet, potom je riadne odporný...

Onedlho som zistil, že spomienky neboli to jediné, čo sa vo mne prebudilo ako niečo nové. Bolo tu ešte niečo. Niečo, čo sa dosiaľ krčilo kdesi v kútiku moje rozháranej duše. Čo ale bolo dosť silné na to, aby dalo o sebe vedieť. Spolu s poznaním mojej pozemskej smrti vzklíčilo vo mne tušenie čohosi veľkého. Ak existuje život po smrti, mohlo by predsa existovať aj to ostatné, čo tvrdia rôzne náboženstvá! Napríklad nejaký ten Raj.... Tu to skôr pripomínalo očistec, alebo akýsi predstupeň horúceho pekla, ktorým tak často strašili kresťanskí kňazi, ale čo ak to nie je všade také a existujú aj krajšie miesta?

Zrazu som ustrnul na mieste, rozrušený od nového zistenia. Už viem, čo cítim v kútiku duše! Na Zemi sa hovorilo, že nádej zomiera posledná. A bude to asi pravda, pretože práve ona sa teraz začína vo mne ozývať.

Nádej! Aká je prekrásna, zistí človek až vo chvíľach najhlbšieho zúfalstva, keď si myslí, že ju už nadobro stratil. Ale kým ide ďalej, kým sa nevzdá, bude v ňom žiť, hoci skryte, a čakať na svoju príležitosť. Teraz som po prvýkrát považoval to čosi, čo ma neustále poháňalo dopredu, za svojho najlepšieho priateľa. Veď keby som to vzdal, keby som zostal stáť na jednom mieste, musel by som nevyhnutne stratiť i nádej na niečo lepšie, než je táto krajina! Čo by sa so mnou potom stalo, netuším, ale podľa naliehavosti toho vnútorného nutkania predpokladám, že asi nič dobré.

Spolu s nádejou, že sa raz dostanem na lepšie miesto, ako je toto, vzklíčil vo mne hlboký úľak. Ak existujem po smrti, potom... Potom predsa bude zrejme existovať i ten, kto toto všetko stvoril. Nás stvoril. Mňa... Stvoriteľ... Boh...

Neviem, aký je. Či taký, ako hovoria kresťania, alebo za akého Ho považujú moslimovia. Alebo, čo je asi najpravdepodobnejšie, je úplne iný, ako o Ňom hovorí ktorékoľvek pozemské náboženstvo. No keď som si teraz uvedomil svoju nevieru v Neho, to, ako často som bral nadarmo Jeho Meno, s akou ľahkovážnosťou a koľko krát i s posmechom ho vyslovoval, bolo silné mrazenie v chrbte a obrovské preľaknutie naozaj namieste. Veď keby som sa takto správal ku ktorémukoľvek človeku, hoci aj k svojmu najlepšiemu priateľovi, veľmi skoro by som si ho rozhneval. Nie je vari môj strach oprávnený?

Musel som na to stále myslieť, zatiaľ čo som mechanicky kráčal ďalej. A tak som si ani nevšimol, že som už prekvapujúco dlho o nič nezakopol.

Stále silnejšie som vo svojom duchu cítil, že je to všetko pravda. Existencia Stvoriteľa a iných, lepších miest, kam idú pravdepodobne tí, čo v Neho verili na Zemi.

Strach, ktorý som cítil pred Jeho trestom, sa počas môjho zadumania zmenil na ľútosť. Na veľkú ľútosť, ktorej hĺbka ma v jednej chvíli zrazila na kolená, a z mojich úst sa vydrala túžobná prosba... Jediným výkrikom, ktorý ma svojou silou rozochvel až do najhlbšieho vnútra, prosil som svojho Stvoriteľa o odpustenie.... Akýmsi zvláštnym spôsobom som vedel, že aj keby sa mi v celom mojom živote nikdy nič nepodarilo, tak táto prosba sa určite dostane až pred Neho. Sila citu, ktorá sa vo mne v tej chvíli zdvihla, bola neopísateľná a až doteraz som netušil, že je vôbec možné niečo tak mocne prežívať!

Neviem, ako dlho som tam kľačal a nechal túto prosbu v sebe doznievať. Ale keď som zdvihol hlavu a pobral sa na ďalšiu púť, zistil som... že opäť vidím! Všade naokolo bola síce tma a nevidel som ani na krok, ale kdesi v diaľke sa nejasne mihotala slabá žiara. Bola zatiaľ len na hranici tušenia, ale bola tam a pripomínala vychádzajúcu Zorničku... Tú, ktorú som poznal zo Zeme, kde ju občas nazývali nepravým východom slnka.

V tej chvíli som po prvýkrát začul láskavý hlas, ktorému som neskôr sám pre seba začal hovoriť „Múdry muž“. Povedal mi tento raz len niekoľko slov:

„Choď ďalej po ceste k úsvitu svetla. A keby bol aj víchor proti tebe a na tvojej ceste míňali roky, vytrvaj a počúvni to volanie „Vpred!“ vo svojom vnútri! Je to hlas tvojho srdca. Volanie tvojho ducha! Vytrvaj a nájdeš východ z temnôt!“

Takto sa začala moja púť za rannou zorou.


pokračovanie nabudúce...


Peter Š.


Súvisiace články:

Putovanie za rannou zorou - 2.časť

Putovanie za rannou zorou - 3.časť

Putovanie za rannou zorou - 4.časť