Ján Botto - Pochod
Hor’ sa, Slovák, čuj otčinu!
Tu čas pravý – maj sa k činu!
Miera kliatby dosiahnutá:
či chceš voľnosť, a či putá?
Pánu Bohu prisahám,
že sa priahať viac nedám.
Rabmi sme od tisícletia,
kliatby dedov na nás letia,
že ponad ich voľné kosti
štŕka puto nevoľnosti!
Pánu Bohu prisahám,
svojať v rabstve nenahám.
Šabľa, šabľa! nie okovy –
pristane ver junákovi:
kto chce, nech si putá nosí,
do rúk, bratia, šable, kosy!
Pánu Bohu prisahám,
rod svoj trýzniť nenahám.
A čo je to za človeka,
keď mrieť treba, čo uteká,
čo mu milšia biedna hlava,
než národa jeho sláva?
Pánu Bohu prisahám,
že svoj národ nenahám.
Hore, Slovák, vstávaj hore!
Zjasnie Kriváň v rannej zore;
čo nám časy zlé nasiali,
nech krv zmyje, oheň spáli!
Pánu Bohu prisahám,
národ v putách nenahám.
Potom naše tiché hroby
vencom vďačný vnuk ozdobí;
vzdychne, padnúc na kolená:
Daj im, Bože, oslávenia!
Pánu Bohu prisahám,
za vlasť, národ život dám!