Janko Kráľ - Hlásnik národaNad horami, nad dolami,
nad mestami, dedinami
smutno stojí, pusto stojí,
kto moje rany zahojí? –
Nad horami, nad dolami,
nad mestami, dedinami,
pusto, ticho ak’ to pole,
keď je žitko už v stodole.
Pusté, tiché je to pole,
ale žitka niet v stodole.
Nad horami, nad dolami,
nad mestami, dedinami
pusto, ticho ak’ v tej hore,
keď sú ovce už na dvore.
Pusto, ticho je v tej hore,
ale oviec niet na dvore.
Nad horami, nad dolami,
nad mestami, dedinami
pusto, ticho ak’ v dedine,
keď sú chlapci v javorine.
Pusto, ticho je v dedine,
chlapcov niet na javorine.
Kryptou stal sa svet ten celý,
čo žili, tí už pomreli –
mohyly ich: vrchy, skaly;
mňa samého tu nechali.
Tí sú v hrobe, ja nad nimi
ako hlásnik nad spiacimi.
Hej, veď sa už v svete šerí,
zberte sa, nebuďte mdlými!
Hneď ku vstaniu čas uderí:
čo si počnem ja s mŕtvymi!
Mŕtvi budú spať i potom,
keď už hlásnik z veže zišiel;
načo som ja medzi mŕtvych
jeden živý na svet prišiel?
Všetko leží, ja v hrobli sám,
nikde nikto, čo by sa hnul;
ak’ strašidlo sem tam blúdim
hneď bych si tiež radšej ľahnul.
Všade pusto, všade temno
ako úhor čierny stojí,
na ňom nič, len kde-tu kremeň –
kto moje rany zahojí?
Upokoj sa, duša drahá,
utíš sa, srdce strápené:
kto nezaspal, čím viac ich spí,
tým viac bude mu zverené.
Ty si maják v čiernej noci,
nepodľahlý živlom, mdlobe,
lampa v zapadnutej izbe,
kriak na zapadnutom hrobe.
Príde čas, že hroby vstanú,
hory, doly vravieť budú,
a teba po večné veky
nikdy v svete nezabudú!
| |