Pavol Országh-Hviezdoslav - K Tatrám



Tatry naše, Tatry slávne,

neraz tak sa domýšľam:

stĺpy ste, hej, neúnavné,

zasadené k hlbinám,

postavené do výšavy,

na nichž klenba odpočíva,

jasný nebies baldachýn –

Jak však – otázka v to clivá –

v tom že raji, v sieni slávy

tak nešťastný je váš syn?



Tatry naše, Tatry zlaté,

zrána abo podvečer

zasa tak mi predchádzate:

oltáre ste, ony ver,

krby, stoly – túžob sklady;

na nich zhára obeť práve

bohumilá, veselá –

Vtom skvílenie preboľavé –

Čo to? – Zasa výčin zrady,

preliata krv Ábela…?



Tatry naše, Tatry chmúrne,

až nevidieť z mračien vás,

moja myseľ tiež spošmúrnie,

rozhorčí sa v taký čas:

v smútok ste sa zaodeli,

hneváte sa – ako by nie?

Šarpú, pustošia váš dom…

Diabli! – A váš prst mi kynie,

skrižujú sa blesku strely,

zaburáca pomsty hrom –



Tatry naše, Tatry dumné,

keď hviezd na vás okrasa,

mesiačik vám dvorí šumne,

duši mojej pozdá sa:

pomníky ste vari – Bože!

Na nich hviezdny nápis krátky:

Tu spočíva národ ten…

Tak? – Nie, márne Betlem - jatky –

nie, hľa, slnka zôrne lože –

nikdy, pokým svitá deň!