Ján Botto - Pochod



Hor’ sa, Slovák, čuj otčinu!

Tu čas pravý – maj sa k činu!

Miera kliatby dosiahnutá:

či chceš voľnosť, a či putá?

Pánu Bohu prisahám,

že sa priahať viac nedám.



Rabmi sme od tisícletia,

kliatby dedov na nás letia,

že ponad ich voľné kosti

štŕka puto nevoľnosti!

Pánu Bohu prisahám,

svojať v rabstve nenahám.



Šabľa, šabľa! nie okovy –

pristane ver junákovi:

kto chce, nech si putá nosí,

do rúk, bratia, šable, kosy!

Pánu Bohu prisahám,

rod svoj trýzniť nenahám.



A čo je to za človeka,

keď mrieť treba, čo uteká,

čo mu milšia biedna hlava,

než národa jeho sláva?

Pánu Bohu prisahám,

že svoj národ nenahám.



Hore, Slovák, vstávaj hore!

Zjasnie Kriváň v rannej zore;

čo nám časy zlé nasiali,

nech krv zmyje, oheň spáli!

Pánu Bohu prisahám,

národ v putách nenahám.



Potom naše tiché hroby

vencom vďačný vnuk ozdobí;

vzdychne, padnúc na kolená:

Daj im, Bože, oslávenia!

Pánu Bohu prisahám,

za vlasť, národ život dám!