Andrej Sládkovič - Nehaňte ľud môj



Nehaňte ľud môj, že ľud je mladý,

klebetárski posmievači!

V mladom sa veku ide do vlády,

starému sila nestačí;

keď predkov nemal – a či ich nemal,

ktorí prežili čas zlatý? –

čo bys’ sa mu ty zato posmieval?

Na potomkov on bohatý.



Nehaňte ľud môj! že nemá dejov

slávy svojej minulej sklad;

on ešte peknou kvitne nádejou,

budúcnosť má jeho poklad:

Počuješ bájne hlasy povestí?

Hovoria tie, keď čas čuší,

zázračný z nich on svet má vyviesti,

budúci svet v nich on tuší.



Nehaňte ľud môj, slepí sudcovia!

že ľud môj je len ľud sprostý;

často sú múdri hlúpi ľudkovia

dľa súdu svetskej múdrosti:

Počuješ? Spieva slovenské pole,

spievanky zrodia Homérov;

len ľúbosť útlu spievajú hole,

no budú aj bohatierov. –



Nehaňte ľud môj, ústa nečisté!

že odhodok on je hlúpy;

múdrosťou jeho vykúpení ste

a ešte vás raz vykúpi!

Či nepočuješ slová rozumné,

čo deň po dni opakuje?

Večné v nich pravdy, hlboké, umné;

ten ľud vedu si hotuje.



Nehaňte ľud môj! že je len malý,

že nevládne celým svetom.

Kde telo ducha k zemi nevalí,

tam duch lieta ľahším letom.

Na helénsky že ľud si spomnite –

duch si svet vlastný utvorí;

či v žaludi hôr zárod vidíte?

Nie! – no viďte dubísk hory!



Nehaňte ľud môj! že je chudobný,

že kraj biedny, smetisko má;

to je blud! má svet sebe podobný,

má hory, rieky, zlato má! –

A keď by nemal? – ale má hlavy,

má obchodu silný zárod. –

Alebo či sú čriedy a bravy

a koniarne komus’ národ?



Nehaňte ľud môj! že je ľud tichý,

že rád trpí, že je slabý; –

pravda, surovej on nemá pýchy,

nie je v zápasoch pochabý.

Vy to neviete, že duch národov

práve takú povahu má:

keď má vystúpiť s činnou slobodou,

najprv ticho myslí, dumá. –



Nehaňte ľud môj! že úcty nemá,

že ľud môj je potupený. –

Slávnejšie ešte svet tupí plemä,

nuž kto je tam zhanobený? –

Ach, zlé sú časy! na všetky strany

svet žertvuje bohom zlatým. –

Ale nechaj mi národ bez hany;

národ patrí k veciam svätým!