Etika ako liek?

Na prvý pohľad sa to možno javí ako nepravdepodobné, no kvalita medziľudských vzťahov je dôležitým faktorom, ktorý významnou mierou zasahuje do zdravia človeka. Nemoci, úrazy a životné nešťastia majú zvyčajne v povedomí širokej verejnosti charakter infekcie, vírusového ochorenia alebo náhody. Nemožno však prehliadnuť ten fakt, že to, v akom duševnom rozpoložení človek dneška žije, a aký stupeň v jeho rebríčku hodnôt zastávajú práve morálne hodnoty a jeho snaha smerovať k lepšiemu, zmysluplnejšiemu životu, je podstatným dôvodom určujúcim jeho ďalší vývoj a tým pádom aj charakter a intezitu prežívania každodenných situácií.

Vnútorná nespokojnosť, apatia a beznádej sú dôkazom, že doterajší spôsob života nemôže pokračovať tak, ako doposiaľ. Zanedbávajúc hlas svojho svedomia, hnaný sebaklamom, venuje sa tvor menom človek svojim mnohorakým záľubám a pokleskom, ktoré ho v skutočnosti okrádajú o vnútorný mier a drahocenný čas, ktorý ešte ostáva na zmenu.

Neuvedomujeme si, že svojimi myšlienkami a slovami formujeme udalosti a vzťahy, ktoré budeme musieť prežívať, je jedno, či ešte v tomto živote, alebo v ďalších etapách svojho bytia v jemnejších úrovniach po opustení nášho hmotného tela. Následkom sa nemôžme vyhnúť. V tomto nehrá žiadnu podstatnú úlohu príslušnosť k politickej strane, náboženskej organizácii alebo naše momentálne dosiahnuté spoločenské postavenie.

Je možné na vlastnej koži poznávať v nespočetných obmenách pôsobenie Sily, ktorá je známa zo slov, vyslovených Synom Božím, Ježišom, : „Čo človek zasieva, to musí aj zožať.“ Veď tento dej sa zreteľne a prirodzene prejavuje v prírode, účinky tohto zákona pozorujeme a využívame po tisícročia. Na ničom inom človek nemôže postaviť svoj vývoj a rozvoj v akejkoľvek oblasti poznávania, než na tých základoch a dejoch, ktoré existujú a platia od večnosti už pred jeho samotným vedomým bytím na tejto Zemi.

U väčšiny ľudí je zažitá mylná predstava, ktorá obsahuje to, že Syn Boží svojou smrťou na kríži sňal aj z nás naše vlastné previnenia a chyby, tým nás spasil a zbavil hriechu a pritom podľa zverejňovaných výkladov bol tento čin aj chcený ako akt zmierenia ľudstva s Bohom. Na tejto predstave je postavená väčšina učenia náboženských organizácií. Je to lákavá pasca, ktorá je účinná a platí len na tých, ktorí sú sami v sebe pohodlní a nenachádzajú si čas a vôľu preskúmať podrobne to, čo sa im predkladá. Priznanie si tohto závažného omylu by prinieslo spočiatku veľký zmätok v radách veriacich, no prispelo by to k odstráneniu mnohého nezdravého a falošného a priviedlo tiež k objasneniu dôležitých súvislostí. Tých súvislostí, ktoré sa týkajú zmyslu jeho života na tejto Zemi a jeho zodpovednosti vo vzťahu k tomuto nádhernému Stvoreniu.

Je však prejavom Božej milosti a nekonečnej lásky, že ľudský duch, napredujúci vo svojom vývoji, je vystavený zoslabenejším účinkom spätného pôsobenia svojich predchádzajúcich nesprávnych činov, ktoré sa prejavia už len symbolicky. Prirodzeným obsahom jeho života stáva sa tak mimo iného i nezištná pomoc druhým. Stupeň po stupni sú na tejto ceste prekonávané a sprácovávané práve tie udalosti, ktoré potrebuje k vlastnému vnútornému dozrievaniu, aby tým dospel na sebavedomú a ušľachtilú bytosť. Spomínaný pojem dozrievanie, zrelosť, v sebe obsahuje predstavu čohosi, čo je ešte v zárodku, čo sa vyvíja. V tomto prípade je to vlastná, vyvíjajúca sa podstata - duchovný zárodok.

To skutočné, oživujúce jadro človeka je jeho ľudský duch. A keďže schopnosť tvoriť, formovať, vyplýva už z našej samotnej duchovnej podstaty, vytvorená myšlienka, vyrieknuté slovo alebo uskutočnený čin sa vracia po čase späť k pôvodcovi a prináša mu tak v zosilnenej intenzite požehnanie alebo utrpenie. Nikto za nás samých nemôže odčiniť to, k čomu sme už raz naším nesprávnym chcením a v mnohom aj činom dali podnet. Myšlienka je prechodcom činu. A to, že nie je pozemským očiam viditeľná a tým aj dokázateľná, nezbavuje nás zodpovednosti pred dokonalými Zákonmi Stvoriteľovými.

Cesta k Svetlu vedie skrze rozvinutie duchovnej osobnosti prostredníctvom samostatnej schopnosti rozhodovania, využívajúc pritom naplno svoju slobodnú vôľu darovanú Stvoriteľom. Svoj duchovný šat, svoje rúcho si totiž máme vybieliť, vyčistiť sami práve svojím poctivým a každodenným úsilím nasmerovaným k poznaniu vlastných chýb, k zušľachteniu charakteru, k mravnej čistote. V mnohých podobenstvách sú práve Synom Božím s veľkou láskou podávané obrazy a deje, v ktorých to objasňuje. Zákony platia rovnako pre racionálne zmýšľajúcich ateistov a rovnako pre sympatizantov rôznych cirkví. Pravdivé slová nebývajú príjemné. Príjemné slová nebývajú pravdivé.

Na svojich očiach však dobrovoľne nosíme pásku všednosti a ľahostajnosti. Strhnúť ju je schopné len silné citové prežívanie v podobe duševných otrasov a udalostí, schopné prebudiť ducha, ak si však už predtým nedáme tú námahu urobiť tento rozhodujúci a dôležitý krok vo svojom živote sami za seba, z vlastnej vôle a presvedčenia, vziať zodpovednosť za svoj život a bytie do vlastných rúk.

Žiaľ, neochota ľudí začať dobrovoľne zo zmenou k lepšiemu najskôr u seba a vo svojom vlastnom vnútri je našou smutnou vizitkou a snaha „opravovať“ a „vylepšovať“ toho druhého tak, ako by sa to páčilo „mne“, sa míňa účinkom. Je však vhodné tu pripomenúť, že nepoukazovať na ľahostajnosť či nezáujem riešiť určité nedostatky či prekračovanie mravných zásad by bolo strkaním hlavy do piesku.

Zviera je vo svojom prejave prirodzené a rešpektuje bytostné sily prejavujúce sa v prírode, no my ľudia si až príliš často nevážime svojho citu, práve toho daru, vďaka ktorému sa prejavujeme ako ľudsky-duchovné bytosti. Príkladov na to je viac než dosť. Akoby tá novodobá modla, pozliepaná z nerestí, zvádzania, násilia či iných nízkych prejavov prejavujúca sa vo všetkých médiách, či elektronických alebo tlačových, bola tým najvyšším stupňom, čoho sme schopný. Načo potom žili v minulosti v rôznych národoch ľudia, ktorí boli ochotný za Pravdu a spravodlivý život obetovať aj vlastný život? Toto nie je fráza!

Práve v tejto dobe je možné prežívať, že túžba po Pravde, snaha o naplňovanie duchovného ideálu v ženskom a mužskom pôsobení nachádza uplatnenie a odozvu v celkom konkrétnom národe. Človek potrebuje vo svojom živote vidieť zosobnené vzory, ktoré pre neho žiaria ako majáky na jeho duchovnej ceste a sú schopné ho svojím bytím a poznaním v mnohom aj inšpirovať. Je na každom z nás, aby tieto vzory hľadal a jeho poctivá snaha mu skutočne prinesie potvrdenie toho, že kto hľadá, ten nájde.

Nachádzať a spájať jednotlivé kamienky v mozaike súvislostí, k tomu si musí nájsť cestu a spôsob každý sám. Každý z nás je jedinečný, no i v tom je nám ponúkaná pomocná ruka. Až potom sú nám ukázané tie cesty, po ktorých sa máme vo svojom vývoji uberať ďalej v harmonickom spolužití so svojimi blížnymi, v rešpektovaní Zákonov, s radostnou vďakou za možnosť vývoja v tomto Stvorení.

Z archívu redakcie