Zo života Konštantína - Cyrila a Metoda
Obaja bratia Konštantín a Metod sa narodili v gréckom Thessaloniké (Konštantín-r.826 n.l., Metod r. 815 n.l.). Slovania toto mesto nazývali Solún a bolo druhým najvýznamnejším mestom v Byzantskej ríši. Panovník Byzanskej ríše bol zároveň aj hlavou kresťanskej cirkvi. Kresťanstvo sa stalo štátnym náboženstvom a svetonázorovou platformou, ktorá viazala na seba mnohé zložky kultúry a vzdelanosti. Podľa historických prameňov, ich otec ovládal základy slovanského jazyka, keďže bol ako úradník vo vedení správy župy, ktorej celé obyvateľstvo bolo slovanské. Konštantín po smrti otca po dovŕšení 15 rokov odišiel študovať na univerzitu do Konštantinopola, kde sa venoval filozofickým náukám, rétorike, astronómii, aritmetike, poetike, teda pripravoval sa na dráhu úradníka v štátnej službe. Po skončení štúdia logothét Theoktist po porade s cisárovnou mu dal miesto sekretára v úrade nového patriarchu Ignatia. A aby mohol zastávať tento úrad, dostal i nižšie kňažské svätenie. Cisársky dvor urobil všetko pre to, aby si takéhoto talentovaného mladého človeka ponechal pri najvyššej duchovnej a svetskej správe štátu. Konštantínovi sa však nové miesto nepáčilo a po krátkom čase jednoducho ušiel. Konštantín ukázal pohŕdanie nad štátnou kariérou a svetskými majetkami. Vrátil sa až vtedy, keď mu sľúbili miesto na cisárskej univerzite, kde obhájil titul profesora. Medzitým na cisárskom dvore došlo k prevratu a obaja solúnski bratia, chránenci cisárovnej, sa ocitli v nebezpečenstve. Snažili sa ukryť v jednom z kláštorov, ktoré v tom čase boli samostatnými inštitúciami. Bardas však udrel na kláštory a tie z nich, ktoré sa priečili novej vláde, jednoducho zrušil a mníchov rozohnal. Bratia sa ocitli opäť v nebezpečenstve a od prenasledovania ich uchránila štátna misia do oblasti Chazarov, ktorí v tom čase sa rozhodovali medzi pohanstvom, judaizmom, islamom a kresťanstvom. Učený filozof a teológ Konštantín im mal dopomôcť k rozšíreniu kresťanstva v tejto oblasti. Počas tejto misie Konštantín spolu s miestnymi nadšencami odkryli na Kryme archeologické vykopávky, ktoré údajne mali obsahovať ostatky sv. Klimenta. Tieto relikvie neskôr zohrali vážnu úlohu v slovanskej misii solúnskych bratov. Po návrate bol Konštantín dosadený na akadémiu konštantínopolských patriarchov, ktorej sídlo bolo v chráme Hagia Sofia, aby vyučoval filozofiu. Toto miesto profesora v škole vzdelávajúcej budúcich kňazov, bolo dobrou prípravou na novú životnú cestu, ktorá oboch bratov očakávala - cestu na Veľkú Moravu na základe Rastislavovho posolstva. V tom čase do Veľkej Moravy vtrhol Ľudovít s franskými vojskami a na stolec dosadil Rastislava v domnienke, že tento bude konať v intenciách franskej politiky. Ako sa len hlboko mýlil! Rastislav začal územne rozširovať hranice svojho štátu a upevňovať jeho organizáciu. Pritom veľmi dobre pochopil silu kresťanstva ako aj potrebu založenia vlastného samostatného arcibiskupstva, ktoré by bolo priamo podriadené Rímu a nie franskej cirkvi. Pápež sa však nechcel postaviť proti silnej franskej cirkvi a tak Rastislav dostal odmietnutie. Keďže Veľkej Morave hrozilo zovretie aj z východu v podobe bulharského štátu na čele s expanzívnym cárom Borisom, ktorý nadviazal spoluprácu s franskou ríšou, Rastislav sa rozhodol poslať svoje posolstvo o pomoc na dvor byzantského cisára Michala III. Byzantský dvor si uvedomil, že mladý národ potrebuje popri náboženskej pomoci aj pomoc kultúrnu a vyzval Konštantína, aby sa ujal spolu s bratom misie namierenej na Veľkú Moravu. Konštantín mal vlastnosti, ktoré ho priam predurčovali na takéto poslanie. Bol to muž so širokým vzdelaním, bohatou učiteľskou praxou, so skúsenosťami z diplomacie a najmä poznal slovanský jazyk. Konštantín ihneď začal skúmať, či veľkomoravskí Slovania majú písmo, ktorým by zapisovali svoj jazyk. A keď nič nenašiel začal tvoriť abecedu, ktorá by dokázala zachytiť fonetické zvláštnosti slovanského jazyka. A tak Konštantín v krátkom čase vytvoril prvé slovanské písmo – glagoliku (hlaholiku). Konštantín preložil takmer všetky liturgické knihy, ktoré sa v tom čase v Byzancii používali. Najprv preložil celú liturgiu sv. Jána Zlatoústeho (Chryzostoma), potom liturgiu sv. Petra a napokon všetky štyri envanjeliá. K tejto náročnej práci pristupoval veľmi zodpovedne, lebo ju predoslal úvodom, ktorým objasňoval spôsob svojho prekladania. Ako úvod k prekladu napísal aj poetickú skladbu, nazvanú Proglas. Proglas bol objavený až v r. 1858 v Srbsku. Jedná sa o básnickú skladbu s vysokou umeleckou hodnotou, ktorá obsahuje filozofiu a zmysel celej slovanskej činnosti oboch bratov. Aj po stáročia tu presvedčivo znie výzva všetkým Slovanom, aby pestovali písomníctvo vo svojom národnom jazyku. S Proglasom a prekladom evanjelií a neskôr celého svätého písma vzniká na západe jeden z prvých prekladov do národného jazyka. Bola to veľká kultúrna zmena, ktorou sa Slovania posunuli na popredné miesto v súvekom civilizovanom svete. Takisto preložili a upravili byzantské občianske zákony a vzniknutý „Zakon studnyj ljudem“ bol nielen občianskym zákonníkom Veľkej Moravy, ale aj prvým zákonníkom v slovanskom jazyku. Vďaka tejto činnosti sa bratia považujú za zakladateľov slovanskej literatúry. Diplomatická misia Byzantskej ríše sa na Veľkú Moravu vybrala r. 863. Okrem solúnskych bratov do misie patrili aj početní duchovní a svetskí diplomati. Na slovenskej strane misiu privítal knieža Svätopluk, ktorému vtedy patril kniežací stolec v Nitre a spravoval východnú časť štátu. Rastislav zveril bratom správu nad všetkými veľkomoravskými kostolmi a kňazmi. Franské duchovenstvo poslal domov. Bola to zmena, ktorá nemohla zostať bez odplaty. Hneď v nasledujúcom roku 864 vytiahlo vojsko Ľudovíta Nemca v plnej sile, aby potrestalo spupného Rastislava. Ten musel v obľahnutom Devíne kapitulovať, prisahať vernosť a odovzdať mnoho mladých mužov ako rukojemníkov. Ako zázrakom zostala účinkovať škola, ktorú bratia zriadili a v ktorej sa vyučovalo v domácom staroslovanskom jazyku. Škola- tzv. Veľkomoravské učilište bola založená r. 863 a vychovávala budúcich kňazov a administratívnych pracovníkov. Zároveň sa stala centrom slovanskej literatúry. Poloha učilišťa je neznáma, ale podľa archeologických nálezov existovala cirkevná škola na hrade Devín. Roku 885 mala asi 200 absolventov. v slovanskom jazyku a vychovali skupinu žiakov. Týchto žiakov bolo treba vysvätiť, ale ani jeden z bratov nemal k tomu kanonické oprávnenie a preto sa museli vrátiť do Ríma. Tak r. 867 so súhlasom veľkomoravských panovníkov Rastislava a Svätopluka sa vybrali do Ríma, aby získali súhlas pápeža k používaniu staroslovienčiny ako liturgického jazyka. Cestou sa zastavili v Blatenskom kniežatsve kniežaťa Koceľa, Pribinovho syna, a krátku dobu tam vyučovali. Pápež v Ríme prijal slovanské knihy, posvätil ich, položil ich na oltár v chráme sv. Márie (Santa Maria Maggiore) a spolu s bratmi spievali liturgiu v slovanskom jazyku. Pápež navyše nariadil, aby sa aj v ďalších štyroch rímskych kostoloch, nevynímajúc chrám sv. Petra, konali bohoslužby v slovanskom jazyku. Bolo to veľké víťazstvo. Potom pápež nechal niektorých žiakov vysvätiť za kňazov (Gorazda, Nauma a Klimenta), medziinými aj samotného Metoda, ktorý bol dovtedy diakon. Medzitým sa situácia v Carihrade skomplikovala, došlo ku krvavému štátnemu prevratu, preto Konštantín sa rozhodol zostať v Ríme a vstúpiť do kláštora. Prijal rehoľné meno Cyril. Ako mních tu však žil len 50 dní a na následky chatrného zdravia 14. februára roku 869 zomrel. Metod sa rozhodol svojho brata pochovať v kostole sv. Klimenta, pre pamiatku ktorého toľko vykonal. Tu sa môžeme aj dnes pokloniť mužovi, ktorý prišiel do našej vlasti, aby položil základy kultúrneho a náboženského pokroku všetkých Slovanov. Metod splnil sľub, ktorý dal bratovi Cyrilovi na smrteľnej posteli, že sa vráti a bude pokračovať v diele, ktoré spolu začali. Zakrátko na to, Metod v hodnosti pápežského legáta a misijného biskupa niesol list určený pre všetkých troch panovníkov (Rastislavovi, Svätoplukovi a Koceľovi) Koceľ žiada, aby bol Metod ustanovený za panónsko-moravského arcibiskupa so sídlom v Sriemskej Mitrovici. A tak skutočne r. 869 Metod prichádza do Panónie v hodnosti pápežského legáta a arcibiskupa. Veľká Morava tým bola vyňatá spod cirkevnej sféry Bavorska a na Veľkej Morave takto vzniklo prvé slovanské arcibiskupstvo a Metod bol jeho prvým arcibiskupom. Pomery mu však neumožňovali pokojne pracovať vo svojom arcibiskupstve, pretože došlo k rozbrojom medzi Rastislavom a Svätoplukom a Metod padol do rúk pasovského biskupa Hermanricha. Dva a pol roka bol väznený v Bavorsku a skončil v kláštornom väzení v Erlangene. Týrali ho a musel znášať obrovské príkoria, čo dokazuje rozsiahla pápežská korešpondencia. Až po návrate Svätopluka na veľkomoravský panovnícky stolec a vďaka ráznemu konaniu pápeža Jána VIII. sa podarilo vypátrať miesto, kde bol Metod väznený. Pápež vyslal svojho zvláštneho legáta so suspendiáciami pre bavorských biskupov a povinnosťou usadiť Metoda na jeho zákonitý arcibiskupský veľkomoravský stolec. Metod prišiel na Veľkú Moravu a ujal sa svojho úradu. Tu prežil celý zvyšok svojho požehnaného života až do 6.apríla roku 885. Nebol to ľahký život. Franskí kňazi ho obvinili z hlásania bludov v súvislosti s učením o svätej Trojici, čo musel ísť vysvetľovať až do Ríma pred pápežskú komisiu. Ubránil sa. Jeho odporcovia sa žiarlivo dívali na úspech slovanskej misie a robili všetko preto, aby zabránili je šíreniu, hoci mala veľké úspechy najmä medzi pospolitým ľudom. V r. 880 sa Veľká Morava prvýkrát pokúsila rozdeliť svoje územie na diecézy. Jediné známe biskupstvo arcibiskupa Metoda vzniklo v Nitre. Jeho biskupom sa stal Wiching, ku ktorého vymenovaniu Svätopluka prehovorili predstavitelia latinského kléru na Veľkej Morave. Okrem toho pápež poslal Svätoplukovi list, v ktorom:
Metod dôsledne stál vedľa svojho panovníka, ktorý veľkú Moravu rozširoval na rozsiahlu stredoeurópsku ríšu. Putoval s ním do Čiech, medzi lužických Slovanov, k Vislanom do Poľska, šíril kresťanstvo v Zadunajsku a v Potisí. Neohrozene bojoval za udržanie slovienskej liturgie, hoci videl, že pre pápežskú politiku plnil viac politické a mocenské ciele ako náboženské poslanie. Aby uchránil svoju cirkev, spolupracovníkov si vybral z radov domácich veľmožov- za svojho nástupcu si vybral Gorazda. Na jar roku 885 zakrátko po obradoch Kvetnej nedeli, kedy požehnal cisárovi, kniežaťu a duchovenstvu, zoslabnutý metropolita zomrel. So svojim metropolitom sa prišlo rozlúčiť množstvo ľudí a obrady sa konali v troch jazykoch- v gréckom, latinskom a slovanskom. Bol pochovaný v našej zemi, avšak doposiaľ nevieme kde sú uložené jeho pozostatky. Vyzval nás, „aby sme žili dôstojne podľa svojho povolania....aby sme stáli vedľa Krista a Boha nášho...“, aby sa mohol prihovoriť za nás, za všetkých, ktorým s takou láskou spolu so svojim bratom prinášali veľkú myšlienku kresťanskej kultúry a pokory. Po Metodovej smrti pápež vymenoval Wichinga (už druhýkrát) za nitrianskeho biskupa, ako aj za „cirkevného správcu“ Veľkej Moravy. Wiching krátko pred Metodovou smrťou očiernil Metoda v Ríme, a tak pápež v r. 886 odsúdil Metodovu činnosť. Metoda exkomunikoval a dokonca zakázal používanie slovanského jazyka pre bohoslužby. Dal zatvoriť Veľkomoravské učilište, zakázal Gorazdovi vyučovať a začal likvidovať Metodových prívržencov, ktorí odmietli prestúpiť na latinskú liturgiu. Boli uvrhnutí do väzenia a potom ich vyhnali z Veľkej Moravy. Títo vyhnanci a ich pokračovatelia potom vykonali misie prakticky po celej východnej Európe a vytvorili dnešnú cyriliku, ktorá nahradila hlaholiku. Vo Veľkej Morave sa teda znova presadila latinská liturgia a nemeckí (východofranskí) kňazi. Text z knihy : Proglas, komentár od prof. PhDr. Matúša Kučeru, DrSc. (spracované a skrátené redakciou) | |