Noemov koráb

Z biblického príbehu o Noemovi sa dozvedáme, že ľudstvo žilo v temnote hriechu a nechcelo sa z neho pozdvihnúť. Ba čo viac, všetkému dobrému sa rúhavo posmievalo. Stvoriteľ, vidiac tento úpadok, rozhodol sa ľudstvo ponechať zákonitým následkom jeho nenapraviteľnej hriešnosti. Na Zem dopustil príchod potopy, akú svet dovtedy nezažil. Pred touto potopu sa malo zachrániť len niekoľko omilostených jednotlivcov. Títo sa mali stať pokračovateľmi nového života na očistenej pozemskej pôde.

Noe bol omilostený muž, ktorý mal v očistnom pláne Zeme dôležitú úlohu. Na Stvoriteľov príkaz musel postaviť koráb z cyprusového dreva, do ktorého by pred potopou sveta vstúpil so svojimi blízkymi. V ňom by prečkal všetky hrôzy sveta a ostal pred živlom vody uchránený.

Noe začal Stvoriteľov príkaz pokorne napĺňať. Koráb však musel postaviť na súši, kde voda ani predtým nebola, a preto on i jeho pomocníci zdali sa byť okoliu čudní, ba až naivní. Keďže nikto z vtedajších ľudí nedokázal uveriť, že potopa sveta skutočne príde, stavba korábu na suchej zemi im pripadala ako nepochopiteľný výstrelok chorobnej fantázie jedného bláznivého starca.

Výsmech však netrval dlho. Keď Noe zavŕšil práce na stavbe korábu a čas na príchod potopy sa naplnil, rozpútal sa strašný živelný scenár. Stvoriteľ nechal skrze oddaných bytostných služobníkov pôsobiť údernú silu živlov na ľudstvo, kým Zem nebola zaplavená. Ľudstvo, ktoré žilo v hriechu a posmievalo sa každému dobrému úsiliu v nedôvere v Božie proroctvá a varovania, bolo zmetené z povrchu Zeme, aby jej viac neškodilo.

Jedine Noe so svojimi najbližšími prežil. V najťažšom utrpení ľudstva sa jeho koráb, akoby pod vedením neviditeľnej ochrannej ruky, pokojne niesol na vodách. Mnohí z tých, čo sa Noemovi posmievali v čase pokojného života, dali by náhle aj to posledné za to, aby smeli byť aj oni na palube jeho korábu.

Hoci si to možno neuvedomujeme, príbeh o Noemovi má dôležitú výpovednú hodnotu aj pre súčasnosť.

Stavba Noemovho korábu je v istom zmysle aj obrazným vyjadrením včasného rozvíjania duchovných schopností, ktoré driemu v každom človeku nerozvinuté či ubité z dôvodu prevažného zamerania sa človeka na hmotný rozmer života. Práve tieto schopnosti, ak sa prirodzene a včas rozvinú, sú tým jediným, čo môže každého „udržať nad vodou“ v záplave nečistoty moderného života, odvráteného od Vôle Stvoriteľovej. Tieto schopnosti sa môžu stať po svojom včasnom a prirodzenom rozvinutí doslova záchranným korábom pre ľudskú dušu a umožnia človeku začať život na novej a očistenej pôde.

Záplava nečistoty moderného života sa už v prvopočiatkoch prejavuje svojou zdrvujúcou silou, a to najmä vo svete myšlienkových foriem. Tam rozpútava všemožné žiadostivosti a vášne, v ktorých sa ľudia topia, strácajúc zostatky sebaúcty a pevnú pôdu pod nohami.

Avšak podobne, ako musel Noe stavať svoj koráb na súši, teda v čase zdanlivo bezpečného a pokojného života, aj my sa musíme zo všetkých síl usilovať o rozvíjanie v nás driemajúcich pravých duchovných schopností, kým na to máme čas, a to aj napriek nepochopeniu či výsmechu okolia. Inak sa môže stať, že „potopa“, ktorá hrozí tejto zemi v podobe strašného rozpútania sily myšlienkových foriem zla, nás nájde nepripravených a my sa v nej utopíme so všetkými nádejami na lepšiu budúcnosť, ktorá je tejto Zemi zasľúbená.

Vyvinutie všetkej sily na oživenie pravých duchovných schopností, ktoré sú v nás neprebudené, by malo byť pre nás tým jediným a najhlavnejším, na čo musíme upriamovať svoju pozornosť pri všetkom, čo robíme. Inak sa môže stať, že náš „koráb“ ostane nedostavaný alebo bude mať v sebe trhliny, ktoré spôsobia náš zánik v čase záplavy. Potom nám nič neosoží, že budeme mať možno veľké množstvo peňazí a nehnuteľností, možno aj prestížne akademické tituly. Naše duše budú strhnuté do rozkladu so všetkou špinou, ktorá začne zaplavovať Zem stále väčšou silou.

Ako však môžeme rozvíjať v nás driemajúce čisté duchovné schopnosti? Ako môžeme dosiahnuť tento nádherný zmysel nášho bytia?

Odpovede na tieto otázky vám prinesieme v ďalšom čísle.

Redakcia