Zblúdené duše


Zblúdené duše

Skupina priateľov sa vybrala na prehliadku trosiek kartuziánskeho kláštora z 13. storočia.

Niektorí obdivovali zvyšky muriva, oblúkov a iných historických fragmentov, ktoré sa zachovali do dnešných dní.

Jeden z nich však namiesto toho zostal ticho stáť a vo vnútri preciťoval atmosféru a energie toho miesta. Potvrdilo sa mu, čo zacítil ako smutnú predzvesť už vo chvíli, keď tam prichádzali.

Bola to bolesť volajúcich a blúdiacich ľudských duchov, ktorý tu kedysi žili, zomreli a doposiaľ neboli schopní odpútať sa od hrubej hmoty. Cítil ich zúfalé hľadanie pomoci, no putá, ktoré ich pevne zovierali, im nedovoľovali, aby ju našli. Na to, aby sa zbavili týchto pút, sami nemali dosť síl, poznania ani vôle.

To, čo ich už v minulosti zovrelo do svojich pazúrov a zviedlo na scestie, bola ich nesprávna viera. Cirkevná viera nepovznášala týchto ľudských duchov nahor. Naopak, zaplietla ich tak, že museli po stáročia zotrvávať na tomto mieste, márne hľadajúc Pravdu, ktorá by ich oslobodila.

Vidiaci sa porozhliadol a zbadal, že nebol sám, kto si to všimol. Aj na tvárach ostatných priateľov sa zračila ľútosť nad zblúdenými ľudskými duchmi a túžba pomôcť im. Trpké prežívanie zblúdilých duchov bolo také silné, že sa prejavovalo dokonca i hrubohmotne. Mnohí zo skupiny, čo doteraz obdivovali zvyšky kláštora, sa zastavovali a začali si všímať nezvyčajné pocity. Niektorí z nich cítili mravčenie na nohách, iní mali zase náhle pocit chladu na pleciach alebo im z ničoho nič začalo byť celkovo chladno.

Vidiaci sa ujal slova. Všetkým objasnil, čo sa tu odohráva a z čoho pramenia ich nezvyčajné pocity. S radosťou potom vnímal, ako všetkých do jedného spojila úprimná túžba pomôcť, ako sa len bude dať. Rozhodli sa pre spoločnú modlitbu a prosbu o odvedenie týchto duchov do Svetla.

Každý podľa svojich možností otvoril svoje srdce vznešeným prúdom síl zhora. Človek najviac omilostený jemným zrením sa potom obrátil k uväzneným duchom. V krátkosti im objasnil Zákony vo Stvorení a ich pôsobenie, aby sa už nemuseli zmietať v ich neznalosti, ale aby sa mohli oprieť o ich poznanie ako o pevný útes uprostred burácajúceho mora. Dostali tiež radu, aby zo svojich sŕdc odstránili všetky zlé city a pocity, všetky krivdy, nenávisť a závisť, jednoducho všetko, čo ľudského ducha kalí, zatemňuje a znemožňuje mu vykročiť na cestu skutočného vzostupu.

Vidiaci počas tohto príhovoru zreteľne vnímal, ako sa bolesť a zúfalstvo začína meniť na nádej. Spolu s niekoľkými ďalšími, ktorí tiež mohli čiastočne vidieť svojím jemnejším zrakom, videl, ako mnoho duchov otvorene a s vďačnosťou načúva pomáhajúcim slovám, ktoré im umožňovali rozpletať temné vlákna, do ktorých sa zamotali. Všade naokolo pribúdalo stále viac Svetla. Nad hlavami zblúdených duchov sa formovala neustále silnejúca túžba po Svetle, ktorú v sebe opäť vzkriesili.

Nepochopiteľná Pánova milosť dovolila týmto duchom odpútať sa od hmoty. Svetlí pomocníci ich potom odviedli do sfér, kam patria a kde sú podľa zákona rovnorodého schopní začleniť sa svojím vyžarovaním do svojho ďalšieho vývoja. Keď sa modlitba skončila, bol priestor bývalého kláštora voľný od zblúdených duchov.

Keď skupina odchádzala, zastavili sa niektorí ešte pri informačnej tabuli. Zistili, že stáli na pohrebisku, kde kedysi ukladali mníchov a zosnulých obyvateľov kláštora na posledný odpočinok. Všetci opúšťali kláštor s veľkou vďakou k Stvoriteľovi, že boli privedení na toto miesto, kde sa smeli stať prostredníkmi vznešenej a milostiplnej pomoci zo Svetla.


Vystríhajme sa ľahkomyseľne veriť kadejakému názoru, hoci sa nám na prvý pohľad zdá dobrý či lákavý. S čo najväčšou prísnosťou skúmajme všetko, s čím sa stretávame, aby sme oddelili zrno od pliev. Nielen rozumom, ale predovšetkým svojím citom a zavedením takto získaných poznatkov do skutočného života. Kto to neurobí, hrozí mu, že sa zapletie do nesprávneho a zíde z cesty Pravdy. Potom bude strácať svoj drahocenný čas v márnom blúdení namiesto toho, aby rázne vykročil ďalej na svojej ceste nahor.


Podľa rozprávania E. M. T. spísal P. Š. (Redakčne upravené)