Slovo na úvod

Vážení čitatelia,

v poslednom období nečakane postihli veľkú časť Slovenska ničivé povodne, ktoré pripravili tisíce ľudí o základné, a navonok spoľahlivé, životné istoty. Duševná trauma najviac postihnutých jednotlivcov sa bude zrejme ešte dlho liečiť, a dá sa predpokladať, že len v ojedinelých prípadoch bude vyliečená bez následkov.

Vidiac toto všetko s odstupom času, položil si možno nejeden z nás otázku: „Bola to nešťastná náhoda? Boží trest? Alebo zákonitý následok nesprávneho vzťahu ľudí k prírode?“

Nech už by bola správna ktorákoľvek odpoveď, skutočne podstatné je v súčasnosti niečo celkom iné. A síce, že povodne pomohli i napriek svojim ničivým následkom všetkým ľuďom bezprostredne pochopiť, že existuje moc, ktorá presahuje ich vôľu, a že stavať život výlučne na materiálnych hodnotách je príliš neisté a neperspektívne.

Nie je v tejto chvíli až natoľko podstatné, či túto existujúcu moc nazveme Božou mocou alebo silou prírody. Podstatné je, že si prítomnosť tejto moci začíname uvedomovať a brať ju do úvahy pri našom ďalšom konaní a uvažovaní.

Povodne okrem toho ponúkli každému vzácnu príležitosť hlboko precitnúť v utrpení blížneho. Či už v priamom kontakte alebo na diaľku. Tým pootvorili cestu k oživeniu súcitu, z ktorého sa rodí pravé milosrdenstvo dávajúce ľudskému bytiu nesmierne významnú cenu.

Je preto dôležité, aby sme nezačali reptať na osud, ale snažili sa vo všetkom, čo nás ešte v budúcnosti postretne, nachádzať predovšetkým pomoc pre náš celkový duchovný vzostup. Ak si pohľad a cítenie nenecháme zakaliť zatrpknutosťou, iste to dokážeme.

Zákonitým následkom pochopenia všetkého, čo k nám prichádza, môže byť napokon i zmena ťažkého osudu a odvrátenie mnohých osudových rán, ktoré by inak museli prísť.

Vážení čitatelia, veríme spolu s vami, že sa nám to spoločne podarí, a napokon bude možné život na Zemi priviesť k vyšším formám ušľachtilosti a krásy.

Redakcia