Prečo dochádza k prírodným katastrofám?

Počas jednej rozhlasovej diskusie o problematike počasia a extrémnych klimatických javoch položili istému meteorológovi otázku, či príde raz čas, keď budú ľudia celkom ovládať počasie.

Odpoveď bola jednoznačná: „Nepríde nikdy!“ Zdôvodnil to tým, že celkový vývoj počasia na našej planéte ovplyvňuje hlavne Slnko a ľudská sila je voči nemu bezmocná.

Z tohto záveru mnohí poslucháči usúdili, že je vlastne zbytočné žiť vo vzťahu k prírode harmonicky, keď sme aj tak len hračkami v rukách osudu. Ten sa podľa nich môže kedykoľvek obrátiť proti nám prostredníctvom diania vo vesmíre, ktoré zdanlivo nesúvisí so zásahmi človeka do ekosystému Zeme. Podobné názory len podporujú pasivitu a nechuť žiť čestne v túžbe zachrániť Zem pred zničením.

Pri skúmaní názoru, že Slnko zásadne ovplyvňuje počasie na Zemi, môžeme oceniť skutočnosť, že veda uznáva účinky sily, ktorá presahuje silu človeka. Ale na základe čoho môže veda zároveň tvrdiť, že táto sila je neovládateľná iba preto, že nás presahuje?

Človek stále odvodzuje silu svojho vplyvu na počasie len na základe dosahu technických vynálezov, ktoré sú obmedzené na hmotný rozmer bytia. Dokážeme si však do dôsledkov predstaviť, aký netušený dosah by mohlo mať na počasie a napokon i na činnosť Slnka oživenie duchovného rozmeru bytia človeka, kam patrí napr. znovuobjavenie sily nesebeckej lásky?

Život nevznikol náhodne. Veď aj tzv. náhody sa museli vyvíjať a prebiehať v rámci pevne stanovených pravidiel alebo zákonitostí, ktorým podlieha všetka hmota i všetko dianie vo vesmíre. A tieto pevné, neotrasiteľné, nemenné a tvorivé Zákonitosti vložil do chodu univerza jeho Tvorca.

Keď si uvedomíme širokú súvislosť celkového vesmírneho diania a nepatrného miesta ľudského druhu v ňom, mala by v každom z nás vzniknúť pokora prameniaca i z poznania vlastnej malosti a nepatrnosti.

Žiaľ, vo všeobecnosti my ľudia pokorní nie sme. Odmietame si uvedomiť svoju bezvýznamnosť a zraniteľnosť v porovnaní s nesmiernymi silami vesmíru, ktorého súčasťou sme. Práve naopak, sme pyšní, domýšľaví a ako druh sa cítime byť neohrozenými pánmi na Zemi. A podľa toho sa aj správame.

Nestaráme sa o múdre Zákonitosti, ktorým bezvýhradne podlieha všetko dianie vo vesmíre, čiže aj my sami. A už vôbec sa ich neusilujeme premietnuť i do pozemských zákonov. Aj pozemské zákony nás preto mnohokrát „oprávňujú“, aby sme mohli spôsobovať utrpenie, škodu a bolesť. Majú ďaleko od spravodlivosti. Často dokonca podporujú nespravodlivosť pod plášťom materiálneho pokroku. Tým však ubíjame nielen sami seba, ale i všetko ostatné na Zemi.

Prírodne dianie sa teraz obracia proti človeku. Obracia sa proti pýche ľudského rozumu s cieľom raz a navždy zastaviť svojvoľné, domýšľavé a bezuzdné šafárenie na planéte Zem. Vyrovnáva tak všetko nesprávne, čo sme po tisícročia nášho pôsobenia pokrivili. Veď si len spomeňme, ako sme túto nádhernú planétu spustošili a znečistili, a za aký krátky čas v pomere k miliardám rokov jej vývoja.

Prečo si myslíme, že budeme donekonečna dostávať láskavé napomenutia či upozornenia na hroziace následky ľudskej svojvôle, keď sme všetky výstrahy vždy aj tak ignorovali, prechádzali okolo nich s posmechom a ich šíriteľov prenasledovali? Z lásky Tvorcu ich prišlo na Zem dostatok na to, aby každý, kto sa nimi aspoň trochu vážne zaoberal, mohol podľa nich zodpovedne prehodnotiť celý svoj život.

Nemôžeme sa čudovať, že udalosti v prírode teraz prehovárajú aj k tým, ktorí boli vždy hluchí voči výstrahám a upozorneniam, že sa najrozličnejšie druhy katastrof striedajú jedna za druhou v zintenzívňujúcej sa sile a množstve. To však nie je zďaleka to jediné. Súbežne s tým na nás pôsobí tlak Svetla, ktorý si vynucuje zmenu myslenia! Aj ten sa stupňuje, až musí zničiť každého, kto sa mu nebude chcieť podvoliť. Inak povedané, každému, kto vo svojom kŕčovitom upnutí sa na starý navyknutý spôsob myslenia nebude chcieť myslieť novým spôsobom, privodí postupne psychický či mentálny kolaps. Aj preto vedci v súčasnosti predpovedajú, že práve depresia sa stane zničujúcou chorobou tretieho tisícročia.

Akokoľvek tvrdo a neúprosne vyzerá rozvíjajúce sa dianie, v skutočnosti je pre život veľkou pomocou – očistou, ktorá spočíva vo vynútení zmeny doterajšieho života ľudí k čistejšiemu a spravodlivejšiemu spôsobu života. A táto zmena musí byť zrýchlená, pretože inak hrozí, že ľudstvo planétu Zem úplne zničí. Koniec-koncov, vo svojej múdrosti a dobrote, ktorá vždy sprevádza akýkoľvek zásah Stvoriteľa, aj prírodné dianie to človeku zreteľne ukazuje na dozrievaní ovocia všetkého jeho pôsobenia, ktoré teraz musí spoznať prežívaním na vlastnej koži.

Znamená to aj zmenu v zmysle poznávania a radostného podriadenia sa veľkým Zákonom Stvorenia, teda naplnenie zasľúbených slov o príchode Kráľovstva Nebeského na Zem. Kráľovstva, ktoré tu už malo byť dávno, keby ľudia nestavali tak tvrdošijne svoju vlastnú vôľu proti Vôli Božej. Prečo sme si naplnenie tohto očakávaného zasľúbenia predstavovali všemožne – len nie ako požiadavku na zmenu nás samých? Veď každé kráľovstvo môže a musí siahať len po hranicu, po ktorú vládne poznanie a rešpektovanie zákonov kráľa!

Ľudstvo za tisícročia svojej existencie už dokázalo, že dobrovoľne sa nebeskému Kráľovi, ktorý vládne už odnepamäti a ktorý už na Zem vyslal tak veľa poslov, nepodriadia nikdy. Na láskavé vedenie a napomínanie už neostáva čas, a preto musí byť zmena vynútená Silou, ktorá zlomí každého, kto sa odmietne podriadiť.

Len úprimnou premenou ľudských sŕdc, ktorá sa zrodí zo slobodnej túžby po krajšom živote, z túžby po znovuoživení a naplnení stratených ideálov, možno ešte aspoň zmierniť, ak nie úplne odvrátiť, mnoho utrpenia, ktoré musí nastať kvôli záchrane jednotlivcov.

Každý človek by sa mal vážne zaoberať vlastnou premenou, aby ju skutočne dokázal prežiť a stal sa pravým človekom. Napriek všetkému ťažkému, čo ešte musí prísť, to je stále možné. Ako pomoc na cestu si zoberme Ježišove slová o tom, že keď je utrpenie najväčšie, Božia pomoc je najbližšia!

Redakcia