Plavba za Svetlom

Cesty ľudského ducha

Odkiaľ prichádzame a kam smerujeme? Je život na Zemi naším jediným? Aký je vlastne jeho zmysel? Dokážeme ho správne využiť? Prečo sa nám do cesty kladie toľko prekážok a ťažkostí? Je to všetko vôbec spravodlivé? O čo sa máme v skutočnosti usilovať, ako žiť, aby naša cesta bola radostnejšia? Možno to docieliť? A ak áno, môžeme v tom pomôcť aj druhým?

Na tieto otázky hľadajú odpoveď už dlho mnohí z nás. Preto sme sa rozhodli postupne prinášať príbehy, ktoré sa venujú týmto a podobným témam. Pevne veríme, že pre nejedného z Vás sa stanú zdrojom osvieženia, posily a pomoci v ťažkých životných situáciách.

Plavba za Svetlom

Veronika s Pavlom boli už takmer dospelí. Mali múdru mamu, ktorá im odmalička rozprávala o svetlých záhradách v nebeských výšinách, o tom, že sme na Zemi preto, aby sme sa postupne zdokonaľovali a učili a aby sme sa do týchto svetlých záhrad mohli raz vrátiť.

Deti vedeli, aké dôležité je pomáhať druhým. Často sa s mamou rozprávali o tom, že mnohí ľudia nepoznajú zmysel svojho života, nevedia, že sa majú snažiť, aby sa mohli vrátiť do svetlých záhrad. Veľmi si priali ukázať týmto ľuďom cestu. Nie tým, že budú o tom hovoriť, ale svojím vlastným príkladom. A to sa im aj darilo.

Pred každým, kto prišiel na návštevu, správali sa vždy vzorne. Pavol aj v škole chránil dievčatá a slabšie deti, stál na strane spravodlivosti a pre spolužiakov bol vzorom odvážneho chlapca a pravého rytiera. Mali ho radi, pretože býval veselý a každému, kto sa obrátil naňho s prosbou o pomoc, pomohol, ako najlepšie vedel. Aj Veroniku mali všetci radi. Bola pôvabná, veselá a naučila mnohému dievčatá, ktoré snívali o vílach a princeznách. Ochotne pomáhala slabším - zvieratám, rastlinám i menším deťom.

Mama mala z detí radosť a keď ich iné mamy vychvaľovali, mysliac si, že nikdy nehnevajú, iba sa usmievala. Bývali predsa i chvíle, keď sa Veronika s Pavlom nesprávali pekne. Ak boli doma iba s rodičmi, nepovažovali to za také dôležité. A tak ich musela mama napomínať, ako napríklad dnes.

Deti boli práve v detskej izbe.

„Chcela by som si dnes pozvať kamarátky. Pavol, prosím ťa, dovoľ nám tu zostať,“ obrátila sa Veronika s prosbou na brata.

„To nejde, mám už len tento deň na matematiku. Zajtra píšeme kontrolnú prácu.“

„Ty nikdy nemôžeš, keď ťa o niečo prosím. Keby ti to povedala Magdalénka, hneď by si jej vyhovel!“

„To nie je pravda! Spomeň si, keď prišiel minule Jurko s Petrom a chceli sme zostať v izbe - tiež si neustúpila. Vždy musí byť po tvojom!“

Mama počula až do kuchyne, ako na seba kričia, a nečakane sa zjavila vo dverách. Zahanbení stíchli, vedeli, že urobili chybu. Nemusela nič povedať.

„Nehnevajte sa, mamička, my sa dohodneme,“ sľubovali.

„Ja sa nehnevám, len ma to mrzí. Práve včera mi pani Marková hovorila, že má problémy so svojimi deťmi. Často sa hádajú a už nevie, čo si má počať. Vraj jediné, čo jej pomáha, ste vy dvaja. Keď k nám prídu jej chlapci, môžu sa od vás učiť. Hlavne to, že sa viete dohodnúť, aj keď máte dosiaľ spoločnú izbu. Jej synovia sa potom snažia, keď vidia, že sa to dá. Predstavte si však, že by vás teraz počuli. Povedali by, že aj Veronika s Pavlom sa hádajú, a považovali by hádky za čosi normálne, pretože nepoznajú nikoho, kto by sa nehádal. Vy ste pre nich príkladom. Uvedomujete si tú zodpovednosť?“

„My vieme, mamička, ale veď nás teraz nikto nepočul,“ odpovedal Pavol.

„Myslíš, že keď vás nikto nevidí, môžete sa správať, ako sa vám zachce? To veru nie! Svojou hádkou ste vytvorili škaredé mračno, ktoré vás teraz obklopuje.“

„Máš pravdu, mamička. Cítim, akoby som mala na srdci ťažký kameň, akoby zašlo slniečko a celý svet bol odrazu tmavý,“ povedala Veronika smutne. „Vieme, čo môže človek svojimi slovami, činmi i myšlienkami vytvoriť. Mrzí nás to, no v budúcnosti si už dáme na to pozor.“

„Ak takéto ťažké mračno vyrobíme, uškodíme hlavne sebe. Nič krásneho nemôže potom k nám prichádzať, nemôže sa nám dariť... Teraz ste to pocítili na vlastnej koži. No chcem vám ešte niečo povedať, sadnite si.

Často vám rozprávam o tom, aké veľké je celé Stvorenie. Naša Zem so všetkými hviezdami, ktoré môžeme pozorovať tými najlepšími ďalekohľadmi, je len nepatrnou čiastkou celého vesmíru. Vesmír je obrovský. No oveľa väčšie a rozsiahlejšie sú jemnejšie úrovne, kam odchádzajú ľudia po odložení svojho hmotného tela. Predstavte si, že na Zemi sú miliardy ľudí. Mnohé ľudské duše sa vteľujú na iné planéty vo vesmíre. A ešte omnoho, omnoho viac ľudských duší prebýva v jemnejších úrovniach, pretože im chýba hmotné telo. Koľké z týchto duší túžia dôjsť do svetlých nebeských záhrad! Vedia, že ľudia na Zemi majú Slovo Božie zapísané v knihe. Sú priťahované k ľuďom, ktorí poznajú Pravdu. Očakávajú, že sa od nich budú môcť učiť vzornému životu, takému, aký je Bohu milý.

Vy tieto duše svojím zrakom nevidíte, ale ony sú okolo vás. Dívajú sa na vás, aj keď si myslíte, že ste sami. Nie sú iba svedkami vašich skutkov, ale vidia i vaše myšlienky. Môžu sledovať poctivosť vášho konania, lebo vám vidia až do záhybov duše. Učia sa od vás, ako sa vyrovnávate s bežnými starosťami, akí ste k sebe navzájom, ako sa modlíte k Bohu. Sú vám veľmi vďační, keď sa môžu od vás naučiť niečo krásne. Ale priznajte si: Neodchádzajú často smutní, znechutení a bezradní? Kde sa majú teda učiť, keď tí, čo vedia o Pravde a o ceste do svetlých výšin, robia také chyby a správajú sa ľahkomyseľne, akoby o Pravde nevedeli?“

Mama pokračovala:

„A ešte niečo vám poviem, deti. Predstavme si náš život na Zemi ako rozbúrené more. Udalosti sa valia jedna za druhou. Temno chce polapiť a zviesť každú dušu. O tie, čo podľahli zlu, sa už nezaujíma, chce zlákať tých, ktorí sa snažia kráčať ku Svetlu. Musíme byť v každej chvíli ostražití. Naším cieľom sú svetlé záhrady v nebeských výšinách. Túžime do nich dôjsť a svojím duchom k nim smerujeme. Je to, akoby sme sa plavili na malej loďke po rozbúrenom mori s jediným kormidlom, ktorým je naša túžba za Svetlom.

Mnohé z takýchto lodiek stratia smer vo zvírených vlnách, zablúdia alebo stroskotajú. Kormidlo treba pevne držať v rukách. To znamená ísť vždy za Pravdou a dbať, aby to, čo robíme, hovoríme a myslíme, bolo čisté a správne. Ak sa nám aj niečo nepodarí alebo nám niekto ublíži a strhne nás to vedľa, opäť musíme nabrať správny smer a s vynaložením ešte väčšej sily vrátiť sa na pravú cestu. Každý sa plaví sám, iba tí, ktorí si v manželstve sľúbili, že pôjdu životom spolu za každej búrky a v každom čase, plávajú na spoločnej loďke. Môžu sa povzbudzovať a pomáhať si ako dvaja ľudia, ktorých príbeh vám ešte porozprávam.

Vyplávali šťastne na spoločnej loďke. No všade je šero, iba v diaľke, vo veľmi veľkej diaľke vidia žiaru. V tej žiare sa skvie rovnoramenný kríž. Alebo žiara vychádza z kríža? Idú za krížom, za Svetlom. Kormidlom udržujú smer. Búrka zúri plnou silou, hromy dunia, dážď bičuje všetko prúdmi vody, vlny zmietajú loďkou zboka nabok. Z mora sa vynárajú ostré útesy. Žena sa z hĺbky duše modlí, aby sa im na ceste k bezpečným vzdialeným brehom nič nestalo. Muž zo všetkých síl zápasí s divokým živlom, chce udržať loďku v správnom smere. Búrka však neprestáva a jeho sa zmocňuje malomyseľnosť. Stráca nádej a vieru, no žena mu dodáva odvahu. V modlitbe nachádza silu, aby muža povzbudzovala, hoci sama je už zoslabnutá. Silný vietor sa ich pokúša strhnúť na útesy, avšak muž napne všetky svoje sily. Musí zachrániť milovanú ženu, nesmú skončiť svoj život roztrieštení na skaliskách.

Tu akoby zázrakom divoká búrka tíchne a more sa upokojí. Odrazu je jeho nedozerná hladina v žiare zapadajúceho slnka až podmanivo krásna. Lesk slnka sfarbuje drobné vlnky do zlatista a v diaľke na obzore do ružova. Jemný vetrík roznáša vôňu morského vzduchu, prečisteného búrkou. Viditeľnosť je teraz veľmi dobrá a dvojica v loďke teraz jasne, azda ostrejšie ako kedykoľvek predtým, vidí pred sebou žiariaci kríž. Áno, aj v tej najväčšej búrke, bičovaní vetrom a dažďom, udržali si správny smer. To vďaka modlitbám ženy, ktorá i v tej najväčšej tiesni nestratila ani na chvíľu spojenie so Svetlom. Jej modlitby boli vyslyšané a teraz sa obidvaja bezpečne plavia v pokojných vodách. Priaznivý vietor fúka do plachiet a poháňa loďku vpred.

Po dlhom čase sa blížili k vysnívanému cieľu, k zlatému svetlu kríža, žiariaceho z obrovskej výšky. Vedeli, že nikdy nedôjdu až k nemu, ani by jeho žiaru nezniesli. Ale jeho sila vlievala radosť do ich unavených duší a zaplavovala ich nevýslovným šťastím. Pred nimi sa rozprestierala pevnina, ktorej brehy pokrýval zlatistý piesok. Za plážou uvideli terasovité záhrady plné bujnej zelene. Aký blahodarný pohľad im poskytovala táto svieža zeleň po dlhej plavbe na šírom mori!

Uprostred kvitnúcich záhrad týčili sa nádherné stavby. Najvyššie položený bol veľký skvejúci sa svetlý chrám s bielymi kupolami. Očarení pútnici sa pomaly doplavili k brehu. Ich duše plesali. Konečne v cieli! Po toľkých búrkach, po toľkých skúškach a utrpeniach... Hľadeli jeden druhému do očí. V očiach muža sa zračila tichá vďaka, veľká úcta a láska k milovanej žene. V ženiných očiach videl muž čistotu a vernosť Svetlu, vďaka ktorej nikdy nestratili smer. Ich vzájomná láska a túžba po Svetle ich priviedla až sem, k nivám blaženosti. Dívali sa na seba, na svoj odev i loďku, ktoré niesli viditeľné stopy po prežitých búrkach. Rozhliadali sa oslnení svetlom, ktoré sa rozlievalo zhora, a uvideli nekonečné zástupy ľudí. Prichádzali im v ústrety ženy i muži, známi i neznámi im podávali ruky. So slzami v očiach im ďakovali, objímali ich, spoločne sa radovali a s nadšením oznamovali:

„Len vďaka vám sme prišli až sem. Boli sme s vami vo všetkých búrkach, v každej ťažkej chvíli. Veľmi sme si priali, aby ste vo všetkých skúškach obstáli. Lebo my sme teraz nemali príležitosť prebývať na Zemi, nosiť pozemské telo. Mohli sme však spolu s vami všetko prežívať a spolu s vami kráčať dopredu. Modlili sme sa, aby ste sa ani v najťažších chvíľach nevzdávali... Ďakujeme vám! Keby ste boli zablúdili, aj my by sme boli stratení!“

„Nám neďakujte. Poďakujte sa Najvyššiemu, ktorý nám dal silu, aby sme to dokázali,“ povedal muž s dojatím.

Ani nevedeli ako, mali odrazu na sebe namiesto zdrapov odevu nádherné svetlé rúcha. Všetci sa pobrali nádhernými kvitnúcimi záhradami po schodisku z bieleho kameňa do chrámu, aby tam s vďakou a modlitbou rozprestreli svoje duše pred Bohom, ktorému jedinému patrí vďaka, tak ako Mu patria ich čisté duše.“

Mama dohovorila. Videla, ako deti s napätím počúvali i to, ako sa Veronika snažila skryť slzy. Vedela, že jej rozprávanie oslovilo ich ducha, čo bolo lepšie než akékoľvek napomínanie. Ešte dlho ticho sedeli, kým ho mama neprerušila slovami:

„Vidíte, ako veľmi záleží na tom, ako sa správame, aj keď si myslíme, že nás nikto nevidí.“

Maria M.