Veľkonočné zamyslenie

V období Veľkej noci sa často zamýšľame nad životom a smrťou Ježiša Krista, ktorý trpel od ľudí a zomrel na kríži mučeníckou smrťou. Táto smrť sa všeobecne považuje za nevyhnutnú súčasť Jeho spasiteľského diela, ktorú, podľa doterajších výkladov, musel podstúpiť, aby ľudské duše mohli byť práve touto smrťou spasené. Tento názor je azda najvýstižnejšie vyjadrený slovami: „Hľa, Baránok Boží, ktorý (svojou krvou) sníma hriechy sveta...“ Táto myšlienka sa stala ťažiskom náboženského cítenia mnohých, ktorí práve v smrti Syna Božieho nachádzajú svoju útechu a istotu šťastnej budúcnosti. Baránkom je tu mienený umučený Kristus, ktorý svojou krvou na kríži zmýva hriechy sveta.

Je však naozaj správne vidieť v Ježišovej ukrutnej a potupnej smrti skutočne dôvod na radosť a útechu veriacich? Mohla by nás spasiť nenávistná a slepá vražda Nevinného, ktorá bola prestúpením prikázania „Nezabiješ!“? Veď predsa zabitie musí podľa zdravého cítenia i náboženských učení vždy privodiť tomu, kto sa ním previnil, nie útechu a radosť, ale ťažkú vinu, ktorú musí bezpodmienečne napraviť, ak nemá byť bolestne poučený.

Pre nejedného môže byť položenie si takýchto otázok nemiestnou trúfalosťou. No skúsme o nich uvažovať nezaujato.

Keby Ježišova smrť bola bývala nutným aktom pre spásu duší, bol by Judáš, ktorý zapredal Ježiša, zradcom? Veď ak by spása duší nebola bývala možná bez Judášovej zrady, musel by byť Judáš považovaný logicky za záchrancu ľudstva, ktorý by si bol zaslúžil úctu.

Čo sa ale dočítame o Judášovi zo spomienok evanjelistu v Biblii?

Označenie zradcu

...Keď sa zvečerilo, prišiel s Dvanástimi. A keď boli pri stole a jedli, Ježiš povedal: „Veru, hovorím vám: Jeden z vás ma zradí, ten čo je so mnou.“ Zosmutneli a začali sa ho jeden po druhom pýtať: „Azda ja?“ On im odpovedal: „Jeden z Dvanástich, čo so mnou máča v mise. Syn Boží síce ide, ako je o ňom napísané, ale beda človeku, ktorý zrádza Syna Božieho! Pre neho by bolo bývalo lepšie, keby sa nebol narodil.“ ( Ev. podľa Mareka )

Bol by sa Ježiš vyjadril uvedeným spôsobom o Judášovi, keby mal zradou naplniť Boží zámer na spásu ľudstva?

Avšak pokračujme v skúmaní ďalej a všimnime si slová, ktoré Ježiš podľa Lukášovho evanjelia riekol ženám, ktoré sa pozerali, ako nesie kríž na Golgotu.

Krížová cesta

...Ako ho viedli, chytili istého Šimona z Cyrény, ktorý sa vracal z poľa, a položili naň kríž, aby ho niesol za Ježišom. Šiel za ním veľký zástup ľudu aj žien, ktoré za ním kvílili a nariekali. Ježiš sa k nim obrátil a povedal: „Dcéry jeruzalemské, neplačte nado mnou, ale plačte nad sebou a nad svojimi deťmi. Lebo prichádzajú dni, keď povedia: Blahoslavené neplodné, čo nerodili, a prsia, čo nepridájali!“ Vtedy začnú hovoriť vrchom: „Padnite na nás!“ a kopcom: „Prikryte nás!“ Lebo keď toto robia zo zeleným stromom, čo sa stane so suchým? Vedno sním viedli na popravu ešte dvoch zločincov. ( Ev. podľa Lukáša )

Týmito slovami Ježiš hovorí o ťažkej budúcnosti ľudí, ktorá ich musí postihnúť pre ukrutnosť, ktorú ľudstvo prejavilo neprijatím Lásky. Opäť v nás môže vyvstať otázka, či by Ježiš bol hovoril slová o blahoslavených neplodných ženách, keby Jeho smrť bola bývala nutnosťou pre spásu duší. Rovnako nech si každý uvedomí, či by bol zvolal na kríži: „Otče! Odpusť im, lebo nevedia, čo činia.“

Do tretice uveďme na zamyslenie ďalší úryvok:

Podobenstvo o zlých vinohradníkoch

...Počujte iné podobenstvo: Istý hospodár vysadil vinicu. Obohnal ju plotom, vykopal v nej lis a postavil vežu. Potom ju prenajal vinohradníkom a odcestoval. Keď sa priblížil čas oberačky, poslal k vinohradníkom svojich sluhov, aby prevzali jeho diel úrody. Ale vinohradníci jeho sluhov pochytali; jedného zbili, iného zabili, ďalšieho ukameňovali.

Znova poslal iných sluhov, viac ako predtým, ale aj s nimi urobili podobne. Napokon k nim poslal svojho syna, lebo si povedal: „K môjmu synovi budú mať úctu.“ Ale keď vinohradníci zazreli syna, povedali si: „Toto je dedič. Poďte, zabime ho a jeho dedičstvo bude naše!“ Chytili ho, vyvliekli z vinice a zabili.

Keď potom príde pán vinice, čo urobí tým vinohradníkom? Odpovedali mu: „Zlých bez milosti zahubí a vinicu prenajme iným vinohradníkom, ktorí mu budú načas odovzdávať úrodu.“ Ježiš im povedal: Nikdy ste nečítali v písme:

„Kameň, čo stavitelia zavrhli, stal sa kameňom uholným.

To sa stalo na pokyn Pána; vec v našich očiach obdivuhodná.“

Preto vám hovorím: Vám sa Božie kráľovstvo vezme a dá sa inému národu, ktorý bude prinášať úrodu...“ ( Ev. podľa Matúša )

V podobenstve sa predsa jasne píše okrem iného o tom, že tí, ktorí zavraždili prorokov a Syna Božieho Ježiša, budú vyhubení a nahradení lepšími, a nie potešení! Mohol by Ježiš vyjadriť toto podobenstvo, keby jeho smrť bola chcená?

Z uvedeného vyplýva jediné: Ježiš síce musel podstúpiť smrť na kríži, to je skutočne Pravda, ale len preto, aby útekom nespochybnil Pravdu, ktorou bol a ktorú hlásal. Smrť teda mala podpornú úlohu, aby aspoň najbližší Ježišovi učeníci, ktorí tápali v strachu, nestratili dôveru.

Pritom to jediné, čo mohlo a stále môže človeka spasiť, je výlučne len samotná dobrovoľná zmena života podľa Pravdy, ktorú Ježiš hlásal a navyše spečatil smrťou.

Ježiša možno právom považovať za Toho, Ktorý sníma hriech sveta, ale len Pravdou, ktorú priniesol a ktorú pre nenávisť ľudstva musel spečatiť smrťou, aby uverilo. Všetko ostané bolo nutné až potom, čo ľudstvo Lásku neprijalo, a postavilo sa do tvrdého a zbytočného odporu.

Keby však ľudia Lásku prijať dokázali, ako si to sám Ježiš vždy z duše prial, nikdy by pre spásu ľudí umrieť nemusel a ľudstvo by sa nezaťažilo najťažším previnením.

Pre vážne hľadajúcich nech teda platí, že niet inej brány na ceste k spáse, než je Pravda.

Redakcia