Prikázanie lásky

"Toto je moje prikázanie: Aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás. Nikto nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov"

Mnoho ľudí si myslí, že „položiť život“ znamená nechať sa zabiť pre iného. V tom vidia to najvyššie, čo môžu z lásky učiniť. Je však takéto ponímanie týchto slov správne?

Ak pôjdeme do dôsledkov, môžeme povedať, že podstata uvedených slov nemá s nutnosťou doslovne stratiť život pre iného nič spoločné.

Veď keby všetci dobrí ľudia, ktorí by chceli naplniť prikázanie lásky takto vysvetľovaným spôsobom, museli bezpodmienečne pozemsky zahynúť, potom by žiaden z nich nemohol na Zemi žiť, a tým by ostala napospas zlu. Položme si teraz otázku: Mohlo by to byť takto z Boha a Jeho Vôle chcené, keď práve dobrí ľudia majú žiť na tejto Zemi? Veď podľa blahoslavenstiev bola Zem zasľúbená práve im.

Keď nad prikázaním lásky pouvažujeme citom, a nie dogmaticky, zistíme, že pojem „položiť život za niekoho“ možno výstižnejšie preložiť aj ako „obetovať svoj život pre blaho svojho blížneho“. Inými slovami, namiesto toho, aby sme venovali svoju životnú energiu na uspokojovanie svojich vlastných prianí, na zabezpečenie čo najväčšieho pohodlia pre seba, máme svoje životné ciele prioritne orientovať na pomoc iným, ktorí ju potrebujú.

V konečnom dôsledku to však znamená omnoho viac ako nechať sa zabiť. Veď ako by to mohol človek na Zemi činiť, keby dar života považoval za prekážku, ktorú musí odstrániť? Ako by mohol v zdraví a sile dlhodobo slúžiť inému, keby dar života nechránil v domnienke, že je prekážkou spásy jeho duše?

Mnoho nábožensky zanietených ľudí význam týchto slov nepochopilo, mysliac si, že do tzv. svätosti im chýba už len mučenícka smrť. Zahrávali sa so svojím zdravím, s darom svojho života, čo nemohlo priniesť nijaký úžitok.

Keby sme šli mnohým takýmto obetiam „na koreň“ a čítali ich slávne životopisy, zistili by sme, že ich pravou podstatou nebola nezištná láska, ale skrývaná náboženská ctižiadosť, ktorá mala ako cieľ vytýčené jediné – vyniesť obetujúceho sa po smrti čo najskôr do ríše blaženosti. Ten, pre ktorého bola obeť podstúpená, bol v skutočnosti v lepšom prípade až na druhom či treťom mieste. A to všetko s Menom Boh, Ježiš, láska, obeta či svätosť na perách.

Prikázanie „Nezabiješ!“ pritom zreteľne hovorí o nutnosti chrániť život. Ochrana života sa však musí vzťahovať nielen na ochranu cudzieho, ale aj vlastného života, pretože ako všetky prikázania, aj toto je mienené všeobsiahlo. Nemožno ho chápať jednostranne tak, ako si to ľudia radi vysvetľujú. Aj pomáhajúci má teda povinnosť prísne dbať na ochranu svojho života pri výkone pomoci, ak nemá porušiť toto prikázanie. Nik z nás nemá právo svojvoľne škodiť svojmu telu, ktoré nám bolo ponechané do starostlivosti ako posvätný chrám ducha.

Ľudia by obzvlášť v období Veľkej noci mali pamätať na to, že od nich nie je (ako to najvyššie) očakávaná obeta smrti, ale milosrdenstvo v radostnej službe blížnym. Žiaľ, väčšina ľudí by bola iste ochotná položiť život za iného, či mnoho o svojej pripravenosti na to hovoriť, no pritom tomu istému blížnemu nedokáže dobrovoľne počas života preukázať niekedy ani najmenšiu pozornosť lásky, keďže by si to vyžadovalo prekonanie vlastnej navyknutej pohodlnosti. Je to často spôsobené skrytou domnienkou, že prejavenú maličkosť by si nikto (na rozdiel od veľkolepého činu) ani nevšimol a vlastne by bola vykonaná „zbytočne“.

Dbajme na tieto slová. Ani Syn Boží Ježiš neumrel preto, aby ľudí spasil svojou smrťou na kríži, ale preto, aby útekom nespochybnil hodnotu prinesenej Pravdy, ktorá jediná môže zachrániť život človeku, ktorý sa dobrovoľne rozhodne podľa Nej žiť. Kto sa dobrovoľne nerozhodne prijať Pravdu, nech si vštepí do duše, že bude pre svoju neochotu aj napriek Kristovej smrti pre spásu svojej duše stratený.

redakcia