Reinkarnácia, osud človeka a ľalia

Predstavme si nádherne kvitnúcu, voňavú ľaliu, ktorej biele lupene nás nadchýnajú prenikavým dojmom krásy. Napriek nášmu prianiu, aby tento povznášajúci okamih nikdy nepominul, prirodzený sled zákonitostí prírody však prinesie zmenu ročného obdobia, a napokon aj nami obdivovaná ľalia odovzdá svoju krásu zemi.

Čo asi uvidíme, keď potom prídeme v zime na miesto, kde kvitla naša ľalia? Celkom iste len mrazivú snehovú prikrývku, vyvolávajúcu pocit, že žiadna ľalia tam predtým nerástla.

Proces neustálych vývinových premien sa však ani v období odpočinku prírody nezastaví a ak budeme trpezliví, potom nám budúca jar zákonite opäť pripraví nové prekvapenie. Sneh sa pôsobením teplých slnečných lúčov zo zeme vytratí a pod jeho poslednými zvyškami sa začne rozvíjať nový malý zázrak prírody – mladé výhonky rastlín, medzi ktorými neskôr objavíme pučať novú ľaliu.

Položme si teraz dôležitú otázku: Nebude to predsa len tá istá ľalia, ktorú sme smeli s úžasom na tomto mieste pozorovať pred rokom, len v novom viditeľnom šate, keď vyrastá z tej istej cibuľky? Odpoveď zdá sa byť človeku detsky jednoduchá...

Ak si uvedomíme, že najväčšie životné deje sa odzrkadľujú i v tom najmenšom (to napokon mohli vypozorovať už dávno pred nami naši predkovia), potom odrazu nájdeme i veľké poznanie svojej vlastnej životnej cesty vo vzťahu k reinkarnácii. Aj my, ľudia, totiž prichádzame na tento svet a rodíme sa, obrazne povedané, ako kvety na lúke pozemského života, prežívame obdobie svojho rastu a zrelosti a keď nastane jeseň nášho života, navrátime po naplnení svojich pozemských rokov telo zemi, z ktorej kedysi povstalo.

V tomto medzičase prestávame pozemsky existovať, a dokonca sa môže zdať, že keď sa postupne vytratíme zo spomienok našich blízkych, akoby sme na Zemi ani nikdy nežili. No keď nastane nová jar nášho života a na naše vrúcne prianie sa vytvoria podmienky pre náš ďalší pozemský príchod v novom „kvete“, my sa za účelom ďalšieho vývoja opäť narodíme.

Na príklade cibuľky ľalie, z ktorej vždy vyrastie opäť nová ľalia rovnakého druhu, a nikdy ruža alebo bodliak, možno tiež ľahko pochopiť, že každé nové zrodenie – inkarnovanie ľudsky duchovnej podstaty do nového pozemského tela – bude vždy zaručovať, že človek ostane vždy len človekom a nestane sa zvieraťom či rastlinou tak, ako to učia niektoré východné smery. Zaručuje to nevyhnutnosť zachovania druhovej podstaty, ktorej hranice nemožno ani pri najvyššom možnom zdokonalení či úpadku prekročiť. Kto to dokáže správne pochopiť, ten sa nakoniec sám presvedčí o tom, že reinkarnácii patrí v mozaike poznávania pravého zmyslu života dôležité miesto a jej význam nemožno bagatelizovať, alebo sa dokonca jej podstate vysmievať. Prečo ale my, ľudia, chceme byť aj v tejto otázke stále múdrejší ako príroda, v ktorej sa už od prapočiatku zrkadlí len obraz dokonalého diania, ktoré vzišlo z Božej Vôle? Prečo sa pred poznaním tohto múdreho „zrkadlenia v prírode“ nepokoríme a nenecháme sa ním poučiť, keď nám každým výhonkom nového kvetu jasne a zreteľne ukazuje ten správny smer životnej cesty?

Posuňme sa ale v rozvíjaní myšlienky o reinkarnácii o ďalší krok dopredu a bez námahy pochopíme, že napríklad ani talent nemôže byť vo svetle pravého poznania len následkom náhodných genetických kombinácií, ale že ide vždy o bohatstvo darov, ktoré sme smeli v minulosti vďaka Božej láske nadobudnúť a uchovať si vo svojej ľudsky duchovnej podstate pre ich ešte vyššie zušľachtenie v novom pozemskom živote na pomoc druhým. Podobne je tomu však aj v prípade vrodených nedostatkov, ktoré logicky tiež nie sú ničím iným, než nerozvinutými darmi z predchádzajúcich životov. Veď kde by bola inak spravodlivosť, dávajúca každému rovnakú šancu na vzostup?

Nik by však nikdy nemal pohŕdať ľuďmi, trpiacimi od narodenia, v domnienke, že keď trpia kvôli zanedbaniu vlastného rozvoja, tak si pomoc od nás ani nezaslúžia. Poskytovaním pravej pomoci trpiacim sa totiž v duši toho, kto nezištne pomáha, rozvíjajú všetky cnosti rýdzeho ľudského života, a preto práve utrpenie človeka, usilujúceho sa v ťažkostiach s námahou o vlastné pozdvihnutie, má byť pre nás výzvou k obhájeniu hodnôt pravej ľudskosti, ktorej súčasťou je nielen spravodlivosť, ale aj obetavá a milosrdná láska.

Reinkarnácia je v súčasnosti obzvlášť v radoch niektorých náboženských kruhov horlivo zaznávaná s odvolávaním sa na to, že v súčasnej podobe Biblie sa o reinkarnácii nikde priamo nehovorí. Ľudia, ktorí uznávajú logické opodstatnenie reinkarnácie v premenách bytia človeka, sú tak týmito krumi považovaní za zblúdilých. Ale položme si otázku: Kde berú títo veriaci svoju istotu, keď predsa v tej istej Biblii sa pritom nič nehovorí ani o tom, čo by existenciu reinkarnácie jednoznačne vylučovalo?

Na doplnenie je ešte dôležité si uvedomiť, že Ježiš svojho času ľuďom oznámil, že by im mal ešte mnoho čo povedať, ale neboli by ho pochopili. Nebol by nám chcel povedať azda práve aj o reinkarnácii, ktorou sa zaoberáme, keď logiku života vo vzťahu k spravodlivosti bez nej nemožno pochopiť? Či Ježiš nehovoril napríklad o nutnosti pozemského splatenia svojich skutkov do „posledného haliera“, čo by logicky mnohí už nemohli splniť, keby sa opätovne nenarodili? Sám Ježiš predsa poznal mnoho tých, ktorí umierali bez spravodlivej nápravy svojich previnení a ak by sme jeho slová nechápali vo vzťahu k reinkarnácii, celkom by stratili význam a hodnovernosť.

Otázka „nekonečnej Božej milosti“, na ktorú sa veriaci neraz odvolávajú ako na záruku toho, že sa kvôli svojim previneniam nemusia po svojej smrti znovu narodiť na Zem, aby všetko napravili, tiež s reinkarnáciou plne súznie. Avšak treba pochopiť, že prejavom Božej milosti nie je okamžité odpustenie previnenia, ale ponúknutá šanca toto previnenie napraviť. A napokon, vlastná snaha napraviť previnenie je aj prirodzenou vlastnosťou každej pravej ľútosti, a preto by zodpovednému človeku nikdy nemohlo stačiť pre pokoj v duši samotné uvedomenie si toho, že mu bolo Stvoriteľom odpustené, ak jeho vina aj naďalej ubližuje iným.

Ale položme si otázku: Ako by mohol človek napraviť svoju chybu, ktorej sa počas života dopustil, napr. zneužívaním pohlavného pudu, keď to nestihol včas spoznať ako nesprávne a už nemá svoje pozemské telo, ktoré jediné by ho opäť mohlo vystaviť zaťažkávacej skúške mravnej čistoty, v ktorej môže potvrdiť svoju úprimnú premenu?

Alebo si uveďme príklad: Ako by mohol človek, ktorý celý život dával druhým ľuďom zlý vzor, prežívať po svojej smrti duševný pokoj za Božie odpustenie, keď si uvedomuje, že to nestihol napraviť a jeho zlý vzor aj naďalej na Zemi negatívne ovplyvňuje druhých a robí ich nešťastnými? Teda len v možnosti opätovného narodenia v novom pozemskom tele, spojenom s úprimnou snahou pomáhať, je mu umožnené nájsť stratený pokoj duše.

Hlbšie vniknutie do Ježišovho posolstva dáva každému človeku, hľadajúcemu Pravdu, zreteľne najavo, že reinkarnácia bola už od nepamäti, a to dokonca i Ježišom samým považovaná za samozrejmú súčasť poznania pravého zmyslu života človeka na Zemi. Je ale na každom z nás, ako hlboko si dokážeme poctivým skúmaním uvedomiť a priznať, že mnoho našich doterajších stavieb, postavených na dogmatických názorových formách, v skutočnosti nestálo na správnych základoch.

Z archívu redakcie