Je prísnosť súčasťou lásky?

Odpoveď na túto dôležitú otázku hľadal iste nejeden človek v namáhavom štúdiu psychológie či náboženstva, no pritom sa málokto zamyslel nad tým, čo vo svojej jednoduchosti vyjadruje o prísnosti a láske svojím výzorom samotná ruža, ktorá je všeobecne považovaná za symbol, či skôr vyjadrenie čistých citov ľudskej lásky.

Všeobecne možno pozorovať, že maliari a fotografi zobrazujúci krásu ruže, vyzdvihujú prevažne jej kvet, pripomínajúci točiacu sa špirálu univerzálnej, všetko oživujúcej životnej energie. Položme si ale otázku: Nevytvára sa tým aj napriek kráse takýchto zobrazení príliš jednostranný pohľad na krásu ruže, skresľujúc napokon celkovú predstavu o láske, ktorú ruža vyjadruje? Nenachádza sa na ruži už nič, čo by svedčilo o tom, že láska je úzko spojená s prísnosťou?

Ak budeme pozorní, všimneme si, že každá nešľachtená ruža má okrem kvetu ešte i stonku s listami, obsahujúcu niečo veľmi dôležité: ostré tŕne, pripravené zraniť každú päsť, ktorá by sa opovážila necitlivo ju zovrieť, alebo vytrhnúť zo zeme. Čím silnejšie je zvieraná, tým intenzívnejšie a bolestnejšie človek pociťuje jej vlastnú prirodzenú neústupnosť, a teda i prísnosť. Mnohým sa to môže zdať nepochopiteľné, ale dokonca tá istá ruža, ktorá prináša potešenie a duchovnú posilu, dokáže niekedy zraniť do takej miery, že vyvolá malé krvácanie. Ostne, nech sú akokoľvek ostré a bolestne zraňujúce, plnia v skutočnosti len svoju prirodzenú obrannú a výchovnú úlohu, pretože každý sám rozhoduje o tom, či nechá na seba zapôsobiť dobrotivosť, alebo prísnosť ruže podľa toho, ako s ňou zaobchádza.

Neponúka nám ruža svojím výzorom skutočne jedinečný pohľad na vzájomný vzťah prísnosti a lásky?

Prečo sa však z obrázkov ruží vytratili tŕne? Ide len spôsob umeleckého stvárňovania, alebo je to dôkaz toho, že podvedome vyhľadávame len dobrotivosť lásky, pretože je príjemnejšia než prísnosť, ktorá ostro a neúprosne odhaľuje naše nedostatky? Prísnosť, zachvievajúca sa v láske (podobne ako tŕne pod kvetom ruže), je v súčasnosti nepochopená, pretože sa z nej v mnohých prejavoch ľudskej vôle vytratila základná životná hodnota – spravodlivosť. Kde však človek nedokáže zachovať spravodlivosť a rúcho svojho ducha bez poškvrny, tam prísnosť bude vždy len prejavom odpudzujúcej vzdorovitej tvrdohlavosti, no nikdy nie vychovávajúcim prostriedkom pre dobro človeka, ktorý svojím správaním prekročil mieru a ohrozil lásku.

Rovnako ako nemožno stotožňovať hrdosť s pýchou, pokoru so sebapodceňovaním, tak nemožno ani spravodlivú ľudskú prísnosť stotožňovať s hrubosťou a neľudskosťou. Prísnosť nie je dokonca ani trestom, ale len následkom zákonitého spätného pôsobenia, vracajúceho človeku presne to, čo si prial, alebo vlastným konaním v osudovom riadení zaslúžil. Nemusí nám preto prinášať len bolestivé, ale naopak, i posilňujúce prežívanie, ak si to zaslúžime. Prísnosť je totiž v pravej podstate neústupnosť Spravodlivosti, a to bez ohľadu na to, čo prináša alebo vyvoláva! Človeku sa na základe toho dostáva to, čo si zaslúži, a až potom to podľa svojej duchovnej zrelosti hodnotí ako príjemné alebo nepríjemné – láskavé či prísne. Ide však vždy o jednotné pôsobenie Spravodlivosti, vyvolávajúce rozličný druh účinku v závislosti od vnútorného stavu dotyčného človeka.

V neschopnosti rešpektovať účinky spravodlivej prísnosti spočíva v súčasnosti jedno z najväčších nebezpečenstiev, hroziacich uviesť do zmätku aj pevne stojacich ľudí, no najmä tých, ktorí boli učením náboženských spoločností privádzaní k zavádzajúcej predstave o nekonečne zmierlivej Božej láske, ktorá sa nikdy neprejaví tak, aby človeku spôsobila bolesť. To je jed, pretože každý, kto sa duchovne správne nenamáha, a upadol do osídel lenivosti, bude musieť práve na Božej prísnosti bolestne stroskotať, aby prišiel k poznaniu svojho osudového omylu tak, ako by mohol byť práve ňou vyzdvihnutý, keby žil čestne.

Práve vďaka spravodlivej prísnosti nadobúda láska svoju rýdzu a plnohodnotnú podobu. Ak to dokážeme včas pochopiť a spoznať, čo i len na opísanom príklade ruže, potom nás práve toto poznanie v hodine núdze ochráni pred nejedným bolestným prežívaním.

T. Lajmon