Kultúra reči ako zrkadlo myslenia človeka

Naši predkovia boli bystrými pozorovateľmi. Nevyznačovali sa „učenosťou“, ani „vysokoškolským vzdelaním“, ale ich múdrosť pramenila z jednoduchej prirodzenosti – z dôvernejšieho spojenia so základnými silami prírody a vesmíru, z hlbšieho prežívania a pozorovania života samého. Svoje poznanie a životné skúsenosti vložili do mnohých rozprávok, povestí, prísloví a porekadiel. Spomeňme iba jedno z nich, úzko súvisiace s kultúrou našej reči: „Vtáka poznáš po perí a človeka po reči!“

Ľudskou rečou vychádza na povrch vnútorná, skrytá podstata človeka. Reč a slovný prejav preto nemožno vnímať ako niečo samostatné a nezávislé, ale ako vonkajší prejav niečoho, čo vzniklo skôr, niečoho, čo dalo prvotný podnet k sformovaniu do slovnej podoby. A tým „niečím“ je ľudská myšlienka, ktorá predstavuje skrytý vnútorný život každého z nás.

Preto ak chceme hovoriť o kultúre reči a vyjadrovania, je potrebné hovoriť aj o kultúre myslenia. Lebo tieto dve veci sú prepojené tým najužším spôsobom, pričom jedna nevyhnutne a logicky vyplýva z druhej. Z myslenia a myšlienok povstáva reč, ktorá odráža hĺbku, hodnotu a kvalitu nášho vnútorného myšlienkového života, podobne, ako to vyplýva aj z citovaného príslovia. Ak sa chceme vážne a so všetkou dôslednosťou zaoberať zlepšením kultúry reči, odstránením nevhodných, vulgárnych a urážlivých slov, je nevyhnutne potrebné zamerať pozornosť na samotné jadro, vlastnú podstatu, v ktorej všetko tkvie a z ktorej všetko, čo robíme vzniká – na naše myslenie. Len vo vedomom dôraze každého z nás na pozitívne a budujúce hodnoty, na čistotu a ušľachtilosť vlastného myslenia, na jeho celkové zameranie k tým najvyšším ideálom, tkvie ozdravenie nielen slovného prejavu, ale všetkého, s čím denne prichádzame do kontaktu.

Žiaľ, reálny život, ktorý sa nás dennodenne bolestne dotýka, nevyberané slová, bezbrehý vulgarizmus, neúcta voči vysokým a ušľachtilým hodnotám, všetko toto je iba zrkadlom nášho vlastného vnútra, reálnym odrazom nášho myšlienkového života!

Človek a celé ľudstvo sa naivne domnieva, že sa vo svojom myslení môže beztrestne zahrávať s čímkoľvek. Vo svojej nevedomosti a ignorancii nechce pochopiť, že všetko, čo sa sformuje v tejto jemnej a neviditeľnej, ale reálnej úrovni sveta myšlienok, hľadá nakoniec cesty k vonkajšiemu prejavu či už slovom, alebo činom. Aj my sami, ako jednotlivci alebo aj ako celý národ sme iba tým, čo myslíme a modelujeme naším rozumom ale i cítením. Taká je potom aj naša reč i chovanie.

V správnom uvedomení si týchto skutočností je každému hĺbavému človeku i celej spoločnosti ukázaná cesta k zlepšeniu života, k zlepšeniu a ozdraveniu nielen vo vzťahu ku kultúre slovného prejavu. „Zlaté pravidlo“ všeobecného obrodného procesu znie:

„Udržujte kozub svojich myšlienok čistý! Tým budujete mier a budete šťastní!“

Ako zrealizovať tento ozdravný proces v oblasti vyjadrovania, kultúry reči a v podstate i všetkého ostatného?

Cesta k všeobecnému pokroku je ľahko dosiahnuteľná iba určitou mierou sebadisciplíny v myslení. Stačí po tejto ceste iba kráčať. Ale žiaľ, to je asi pre nás to najťažšie. Túto cenu za pokrok, ktorá sa na prvý pohľad zdá veľmi nízka, predsa len nie sme ochotní zaplatiť. A navyše, súčasný svet je už „na míle“ vzdialený od pôvodnej jednoduchosti a čistoty myslenia a cítenia a tak v prehnanej dôvere vo svoju učenosť a rozsiahle rozumové poznanie nie je ochotný pripustiť, že by snáď cesta k ozdraveniu života mohla byť taká jednoduchá! Súčasný svet vo svojom dobrovoľnom obmedzovaní sa iba na to hmotné a viditeľné odsudzuje všetko, čo presahuje rámec rozšírených zvyklostí. Toto ľudstvo bude hľadať svoje vlastné „skutočné a reálne“ príčiny súčasného neblahého stavu takmer vo všetkých oblastiach života, dôsledne sa pohybujúc iba na „vedeckej báze“, namiesto skutočnosti, aby každý sám za seba prijal plnú zodpovednosť za vlastné myslenie a cítenie. Myšlienky predstavujú silu, ktorou možno budovať a pozdvihovať, ale aj ničiť a pustošiť. Dôrazom na čistotu myslenia je možné v osobnom i celospoločenskom merítku dosiahnuť veci, ktoré zákonite povedú k všeobecnému ozdraveniu nášho života. V zachovávaní čistoty a ušľachtilosti myslenia je ukryté tajomstvo vzostupu ľudstva! To znamená, že je v ňom skrytá i stratená cesta k ozdraveniu kultúry reči a vyjadrovania vo všeobecnosti.

„V kvapke vody sa skrýva celý vesmír!“ – hovorí opäť jedna stará múdrosť. Podobne i zdanlivo malicherný problém kultúry reči skrýva v sebe veci oveľa ďalekosiahlejšie a hlbšie, ako by sa snáď mohlo na prvý pohľad zdať. Ale všetky veľké a prevratné veci sú jednoduché a v tejto jednoduchosti sú prístupné každému človeku bez rozdielu. Bez rozdielu výšky spoločenského postavenia, bez rozdielu vzdelanostnej úrovne, bez rozdielu rasy, alebo náboženského presvedčenia. Cesta k všeobecnému ozdraveniu života, k ozdraveniu kultúry a slovného prejavu je teda až detsky jednoduchá a jasná.

Len treba začať a každý sám za seba. Urobiť ráznu zmenu v navyknutej povrchnosti a byť príkladom pre svoje okolie aj v tomto smere. V takomto úsilí sa potom človek postaví na stranu všetkých ľudí s dobrým srdcom, ktorí nemôžu súhlasiť s „kultúrou prejavu“, ktorá sa na nás doslova vrhá zo všetkých oblastí spoločenského života. Byť orientovaný politicky, ekonomicky, nábožensky, mediálne alebo inak neznamená nič iné, ako byť zameraný ľudsky a tak byť pravým človekom. Aj v reči a vo vyjadrovaní.

Redakčný kolektív